V roku 1966, rozhodnutím prezidenta Charlesa de Gaulla vystúpiť z NATO, dali Francúzi jasne najavo svoju nezávislosť od Spojených štátov. De Gaulle sa týmto krokom poistil proti zatiahnutiu krajiny do vojenských konfliktov bez odobrenia domácich politických vodcov. Francúzsko sa rozhodlo zostať len „politickým“ členom Aliancie, odstúpilo od spoločného velenia, z Výborov pre obranné a jadrové plánovanie, a prestalo sa zúčastňovať stretnutí ministrov obrany členských krajín NATO.
V súčasnosti zohráva Francúzsko v Aliancii významnú úlohu, od konca Studenej vojny sa podieľalo na operáciách NATO na Balkáne, kde bolo pri leteckých zásahoch NATO v Juhoslávií v 1999 najaktívnejším členom spomedzi krajín EÚ. Na peacebuildingových operáciách v Afganistane pôsobí momentálne viac ako tisíc francúzskych vojakov. Počas posledných dekád sa okrem intenzívneho zapájania do operácií, začala krajina znovu prikláňať k vojenskej integrácií. Francúzski dôstojníci sú členmi Spojeneckého veliteľstve pre operácie a Spojeneckého veliteľstve pre transformáciu.
Ak by sa Francúzsko nakoniec rozhodlo pre plné členstvo v Aliancii, výkon jej operácii by to významnejšie neovplyvnilo. Fakt, že viac francúzskych vojakov by riadilo a bolo pod velením iných krajín by nezmenil spôsob, akým NATO bojuje. Podľa niektorých odborníkov, dnes klesá dôležitosť spoločného vojenského velenia, pretože NATO už nevedie kontinentálnu vojnu, ale zapája sa do menších, geograficky ohraničených konfliktov, ktoré nevyžadujú rovnako vysoký stupeň integrovanej koordinácie. Podobne, návrat Francúzska do Výborov pre obranné a jadrové plánovanie by mal minimálne dôsledky, nakoľko tieto majú len koordinačnú funkciu a v praxi neovplyvňujú príslušné národné politiky.
Približovanie EBOP a NATO
Skutočný význam znovu začlenenia Francúzska do NATO by bol čisto politický. Plné členstvo by krajinu galského kohúta oprávnilo prevziať vedúcu úlohu medzi krajinami EÚ, a zároveň by jej umožnilo dôraznejšie presadzovať svoju vlastnú víziu smerovania celej Aliancie. Francúzi by mohli oprávnenejšie naliehať na Alianciu, aby viedla svoje operácie v súlade s mandátom OSN, alebo aby vojenské orgány podliehali prísnejšej politickej kontrole Severoatlantickej Rady. Plná reintegrácia by tiež posilnila Európsku bezpečnostnú a obrannú politiku (EBOP), čo korešponduje s záujmom Francúzska posilňovať postavenie Európy na poli globálnej bezpečnosti. Tento záujem, spolu so zvyšovaním bezpečnosti krajiny a zároveň udržiavaním zdravého transatlantického partnerstva je dlhodobým cieľom francúzskej bezpečnostnej politiky.
Na konci studenej vojny, sa medzi francúzskymi stratégmi objavili dve odlišné stratégie. Prvá bola zameraná na podporu vybudovania samostatných európskych vojenských kapacít mimo NATO, čím by sa posilnila úloha kontinentu smerom k USA. Keďže sa Francúzsko v prvých povojnových rokoch nachádzalo mimo NATO, a v tom čase bola otázna samotná otázka jeho existencie, voľba prirodzene padla na túto, pre Ameriku nepriaznivejšiu variantu. Vojna v bývalej Juhoslávií a nerozhodnosť mnohých európskych štátov ohľadom vytvorenia samostatnej bezpečnostnej politiky však prinútila Francúzov k zmene postoja. V polovici 90-tych rokov začali presadzovať stratégiu budovania európskej sily a solidarity už v rámci Aliancie. Prezident Jacques Chirac navrhol reintegráciu Francúzska a reformu aliančných štruktúr tak, aby umožňovala rozvoj európskeho piliera bezpečnosti. Tento návrh stroskotal na otázke, či bude alebo nebude môcť európsky dôstojník veliť operáciám NATO v Stredomorí. Po nedostatku konsenzu sa Francúzsko vrátilo ku kurzu presadzovania európskej solidarity mimo Aliancie a budovania autonómnej EBOP. Hlavým dôvodom neúspechu tejto koncepcie je neochota Washingtonu akceptovať plne samostatnú Európu, ale tiež obava európskych partnerov z vytvorenia akejsi trhliny v NATO. Hoci uvedené stratégie sa navzájom úplne nevylučujú, stavajú do popredia rozdielne priority, z ktorých pre Alianciu a transatlantické vzťahy pramenia rôzne dôsledky.
EBOP bola navrhnutá tak, aby dokázala reagovať či už s pomocou NATO alebo ako samostatná organizácia. Pokiaľ by aj bola úplne nezávislá, naďalej by mohla pôsobiť paralelne s NATO, k čomu už dochádza v zvýšenej miere. Uvedený posun bezpochyby odráža zistenie, že na plné rozvinutie a využitie potenciálu EBOP je potrebná jej kompatibilita s NATO. Inak povedané, smerovanie Francúzska smerom k NATO je a bude zároveň posilňovaním EBOP. Znovu sa začlenením do integrovaných vojenských štruktúr NATO, by si Francúzsko uľahčilo zbližovanie aj na operačnej úrovni. V praxi by to znamenalo, že francúzski generáli by velili operáciám EÚ, čo by im v rámci dohody Berlín Plus umožnili využívať vojenské vybavenie na svoje misie. Velenie európskej časti v rámci NATO má Zástupca vrchného veliteľa spojeneckých síl v Európe(DSACEUR), ktorého post Francúzsko nemohlo doteraz ako neplnohodnotný člen obsadiť. Francúzi by určite ochotnejšie súhlasili s výkonom operácií EBOP v rámci Berlínu Plus, ak by im bolo umožnené z času na čas prevziať nad nimi velenie.
Prekážky pred nami
Podľa očakávaní, bol Sarkózyho návrh vrátiť sa do NATO bol v Amerike prijatý s nadšením. Tento akt by symbolizoval konečné preklenutie francúzsko-americkej priepasti, ktorá sa otvorila počas invázie USA do Iraku v roku 2003. Práve vzťahy týchto dvoch krajín sú kľúčové pre širšie transatlantické partnerstvo, pretože keď sa Francúzsko postaví za Spojené štáty, je skoro isté že tak urobí aj Nemecko i Británia. Francúzsko, ktoré by povedalo svoje „áno“ Amerike by určite posunulo transatlantické vzťahy na lepšiu a produktívnejšiu úroveň.
Dohoda však ešte nie je uzavretá, a toto rozhodnutie sa bezpochyby stretne s opozíciou. Nie je to prvý krát, čo sa Francúzsko pokúša znovu sa pripojiť k NATO, naposledy tieto ašpirácie stroskotali práve kvôli neochote Spojených štátov hľadať konsenzus v otázke velenia v Stredomorí. Vo Washingtone, ktorý formálne deklaruje prianie privítať Francúzov späť, sa niektorí vážne zamýšľajú nad tým, akou by sa Aliancia stala, ak by sa zvýšil francúzsky vplyv. Pokiaľ by Francúzsko chcelo znovu vstúpiť NATO za cieľom zníženia jeho globálneho vplyvu, čo koniec koncov nie je také nepredstaviteľné, rozhodne sa stretne so silným odporom zo strany USA, ktoré do budúcnosti rátajú s NATO ako s prominentnou svetovou bezpečnostnou inštitúciou. Navyše, vybrané európske krajiny majú zmiešané pocity s návratu Francúzska, keďže jeho súčasná pozícia outsidera im prináša výhody širšieho manévrovacieho priestoru pri vyjednávaní so Spojenými štátmi. Menej podstatnou výhradou je zvýšenie konkurencie v rámci aliančného velenia, ktorú francúzsky dôstojníci predstavujú.
Najdôležitejšou Sarkózyho úlohou bude presvedčiť väčšinu zahranično-politických elít, že plné členstvo v NATO je pre Francúzsko tou správnou voľbou. Prominentné postavy pravice aj ľavice argumentujú, že krajina môže oveľa viac profitovať so svojej terajšej dvojznačnej pozície. Reintegrácia nastolila obavu z podriadenia sa Spojeným štátom, čo by de facto znamenalo prehru francúzskej zahraničnej politiky. Ak sa má Francúzsko integrovať, bude treba prekonať odpor starej gaullistickej školy. K tomu však nepomôže Sarkózyho klesajúca popularita.
Napriek týmto možným prekážkam, plná reintegrácia Francúzska do NATO by predstavovala pozitívny vývoj. Pomohla by v budovaní transatlantickej jednoty, a zároveň by podporila konštruktívny prístup k EBOP. Analytici preto poukazujú na potrebu vedenia negociácií na multilaterálnej úrovni, a nie riešiť otázku členstva bilaterálnymi rokovaniami medzi Francúzskom a USA. Po relatívne úspešnej dekáde v deväťdesiatych rokoch, čelí momentálne NATO novým výzvam, z ktorých asi najvýznamnejšia je Afganistan. Reintegrácia Francúzska by priniesla novú vlnu energiu, ktorú Aliancia potrebuje. Ostáva dúfať, že ju dostane, pretože okrem NATO, majú Spojené štáty a Európa len málo iných inštitúcií, ktoré by im pripomínali spoločnú históriu a jej význam.
autor: Christopher S. Chivvis, PhD. Francúzsky inštitút pre medzinárodné vzťahy (IFRI), Nemecký inštitút pre medzinárodné a bezpečnostné otázky (SWP)Na pridávanie komentárov musíte byť registrovaným členom a musíte byť prihlásený.
