Akokoľvek, takéto chápanie nesmie pretrvať. Pohľad na bezpečnostné prostredie 21. storočia odhaľuje, že protiraketová obrana sa stane veľmi dôležitou časťou obranného postoja NATO. Podstata tohto nového bezpečnostného prostredia sa týka formovania. Bude ovplyvnená zmenami klímy, tak aj teritoriálnych konfliktov, zvyšovania cien potravín a migrácie. Bude charakterizovaná aj snahou o podstatné získanie energetických zdrojov, výstupom nových síl a neštátnymi hráčmi snažiacimi sa získať prístup k technológiám.
Bude to aj bezpečnostné prostredie charakterizované rozrastaním balistických rakiet a zbraní masového ničenia. Nukleárne ambície Iránu a Severnej Kórei spôsobujú obavy spustenia „domino efektu“, ktorý bude ťažko ovládateľný. Je potrebné nájsť uspokojivé riešenie k týmto dvom prípadom, rozvoj technológie a vzdelanosti bude pokračovať, napomáhajúc rastom nadnárodných sietí a nukleárny „čierny trh“, kde rádioaktívne materiály a centrifúgy pre obohacovanie uránu sa predávajú veľmi draho. Ba čo viac, nedostatok fosílnych palív už vedie k renesancii civilnej nukleárnej energie – a toto spôsobuje vlastný rozmach problémov.
Počet štátov, ktoré vlastnia balistické rakety, tiež narastá. V minulosti by si zákazník kúpil plne schopný protiraketový systém od predajcu. Dnes niekoľko národov spolupracuje na rozvoji, produkcii a testovaní rakiet. Toto redukuje potrebu testovať, medzinárodnú nepriehľadnosť a náklady. V 1972 len 9 krajín vlastnilo balistické rakety. Dnes sa počet takmer strojnásobil.
Ak chce transatlantická komunita prevládať v tomto novom strategickom prostredí, musí si premyslieť zásady jej politických a vojenských stratégii. Toto premýšľanie už ponúklo konkrétne výsledky. V súčasnosti je NATO zapojené v operáciách a misiách v Európe, na Blízkom Východe, v Afrike a, samozrejme, v strednej Ázii. Je zapojené v konfliktoch, pri udržiavaní mieru, tréningu a vzdelávaní, logistickej podpore a humanitárnej pomoci. NATO sa snaží aj o obranu proti novým hrozbám ako kybernetické útoky alebo rozkoly energetických dodávok. Pre všetky tieto aktivity, operácie a misie Studená vojna už viac neslúži ako vec za zmienku. Sú jasnými ukážkami Aliancie adaptujúcej nové radikálne bezpečnostné prostredie.
Bez zdravého pohľadu na protiraketovú obranu, adaptácia NATO zostane nekompletná. Počas Studenej vojny bola protiraketová obrana technicky neuskutočniteľná, vojensky destabilizujúca a ekonomicky nehospodárna. Tento poznatok však môže stále tvoriť silný kruh, spojenci NATO si nemôžu dovoliť prístup ich obranných požiadaviek dneška a zajtrajška s myslením a terminológiou včerajška. Napokon, protiraketová obrana siaha do srdca kolektívnych obranných požiadaviek NATO a solidarity Aliancie. Bezpečnosť spojencov NATO je nedeliteľná a tento fakt musí byť reflektovaný v spôsobe prístupu NATO k tejto oblasti. Preto je potrebný presun oblasti protiraketovej obrany mimo abstraktnej ideologickej debaty do reálneho sveta.
Toto je prístup typický pre NATO. Dokonca ešte aj pred príchodom amerického národného systému spojenci NATO pracovali na možnostiach protiraketovej bezpečnosti, hlavne v oblasti ochrany rozmiestnených oddielov. Na Pražskom samite v 2002 NATO začalo pracovať na možnosti štúdia na výskum širšieho rozsahu obranných možností, zahŕňajúc obranu populácie. V skratke, protiraketová obrana nie je nič nové pre NATO a toto je reflektované v spôsobe jednania Aliancie s americkým systémom.
Vynikajú tri body:
Po prvé, je jasné, že americké protiraketové obranné elementy v Európe vytvoria podstatný podiel ochrany mnohých európskych spojencov. Nepokryje ich však všetkých. To je dôvod, prečo NATO musí zvážiť možnosti komplexnejšieho pokrytia. Toto si vyžaduje spojenie amerického systému s ostatnými národnými systémami a systémami NATO. Prvé testy boli úspešné zahrnuté v systéme NATO- Active Layered Theatre Ballistic Missile Defence system, v americkej raketovej obrane a vo francúzskych a holandských dohodách.
Po druhé, NATO sa musí pozrieť aj na výzvu politicko-vojenských konzultácii, riadenia a kontroly. Odkedy prichádzajúca raketa poskytuje len veľmi málo času reagovať, nebude možné zvolať stretnutie Severoatlantickej Rady, najvyšší rozhodujúci orgán NATO. Rozvoj týchto procedúr bude komplexnou výzvou. Ale dekádami skúsenosti v multinárodnej vojenskej spolupráci a krízového manažmentu má NATO dobrú pozíciu na vyriešenie tejto výzvy.
Po tretie, NATO musí zapojiť aj Rusko, ktoré zostáva podozrievavé americkej „tretej strane“. Spojenci preto musia pokračovať v zahrňovaní Ruska vo výbore NATO- Rusko a v americko-ruských bilaterálnych rozhovoroch, aby vysvetlili systém a zmiernili ich záujmy. Na bukureštskom samite NATO v apríli spojenci vyjadrili ich vôľu, aby preskúmali možné spojenie protiraketových obranných systémov USA, NATO a Ruska. Protiraketová obrana nie je celá odpoveď na rozmach výzvy. Musí byť videná v širšom kontexte. Navyše mnoho technologických výziev zostáva. Debata o protiraketovej obrane neskončí. Parametre debaty sa zmenili a to k lepšiemu.
autor: Michael Rühle Deputy Head, Policy planning, Private Office, NATO HQNa pridávanie komentárov musíte byť registrovaným členom a musíte byť prihlásený.
