Najnovší - tretí, t.j. európsky pilier protiraketovej obrany, ktorý má byť umiestnený v Českej republike a v Poľsku (poprípade inde, ak sa tieto dve krajiny s USA nedohodnú), opäť raz vyvolal vlnu rozhorčenia, odsudzovania a svojráznych výkladov. Za odsudzujúcimi kritikami stoja vo veľkej väčšine staré osvedčené značky: hnutia, ktoré sa označujú za mierové, politici, ktorí sa nazývajú realistickými, experti, ktorí akékoľvek hrozby namierené proti Západu tradične bagatelizujú, politické prúdy, ktoré kedysi priamo či nepriamo podporovali Sovietsky zväz a dnes podporujú Rusko, ľudia, ktorí sú pacifistami alebo sa za pacifistov vydávajú, všetci tí, ktorých diagnózou je antiamerikanizmus či antisionizmus, a mnohí a mnohí ďalší, ktorí nemôžu byť vyčerpávajúco uvedení.
Ak nechceme ostať uväznení v súčasnosti a odrezaní od toho, čomu sa hovorí historická skúsenosť, potom nemôžeme nevidieť, že aj argumenty vznášané dnes proti protiraketovej obrane sa len málo líšia od tých, ktoré sa v Európe prinajmenšom od skončenia druhej svetovej vojny cyklicky vynorili vždy, keď Západ (USA, NATO, najnovšie aj EÚ) vyšli s obranou iniciatívou zameranou na bezpečnostné hrozby.
Fakticky žiaden z argumentov, ktoré dnes počuť, nie je nový a prakticky všetky tieto argumenty v minulosti žalostne zlyhali. Ak sa uvádza, že protiraketová obrana nie je v záujme Európy, ale len a len USA, stačí sa pozrieť na diskusiu o tzv. dozbrojení NATO na počiatku 80. rokov. Ak sa hovorí, že nová obranná iniciatíva je zameraná proti Rusku, stačí oživiť si debatu o neutrónovej bombe v druhej polovici 70. rokov. Ak sa dozvieme, že USA sa chystajú na dobytie sveta, stačí pripomenúť si protesty proti vietnamskej vojne na prelome 60.a 70. rokov, poprípade proti zásahu NATO v Kosove v r. 1999.
Ak sa brojí proti odzbrojeniu, stačí vybaviť si protesty proti znovuvyzbrojeniu bundeswehru v 50. rokoch. Ak sa v boji proti protiraketovej obrane argumentuje bojom proti globalizmu, stačí rozpomenúť sa na vybité výklady pri summitoch EÚ alebo NATO v nedávnych rokoch. Ak sa tvrdí, že Irán a Severná Kórea nie sú hrozbou, stačí zalistovať v pamäti a vrátiť sa k hodnoteniam „neagresivity“ ZSSR ešte krátko pred inváziou do Afganistanu v r. 1979 alebo k zľahčovaniu údajných globálnych teroristických hrozieb pred 11. septembrom 2001. A ak počujeme, že protiraketová obrana je v rozpore so želaním NATO ako celku, bude dobré rozpomenúť sa na situáciu pred vojnou v Kosove v r. 1999.
Od 50. rokov minulého storočia sa proti každej obrannej iniciatíve NATO či USA vzniesla vlna protestov, ktoré nakoniec končili vlastnou diskreditáciou. Môžeme povedať, že stereotypy starých čias sa vracajú s neúprosnou zákonitosťou a že tieto protesty boli spravidla neúspešné, čo malo za následok zastavenie agresora. Masové protesty v SRN (vtedy „Západnom Nemecku“) v 50. rokoch proti znovuvyzbrojeniu bundeswehru skrachovali, čo umožnilo demokratickému Nemecku zapojiť sa v r. 1955 do NATO a ostať imúnne proti sovietskym chúťkam oslobodiť na tankoch západonemeckých pracujúcich.
Masové protesty proti vojne vo Vietname v Európe, Amerike a inde vo svete síce neviedli k povestnej vietnamizácii vojny, ale možno ju urýchlili. Ústupovú stratégiu realizovali USA až potom, keď si boli isté, že ich odchodom sa komunizmus zdiskredituje sám.
V polovici 70. rokov už existovala väčšia hrozba bipolárneho konfliktu medzi ZSSR a Čínou než medzi ZSSR a USA, hoci ešte pár rokov predtým obe komunistické veľmoci svorne podporovali svojich severovietnamských spojencov pri expanzii do Južného Vietnamu. A v druhej polovici 70. rokov sme v dôsledku odchodu USA z Vietnamu boli najprv svedkami genocídy v Kambodži, potom tragédií státisícov tzv. „boat people“ pri úteku zo ´slobodného´ Vietnamu, napokon Vietnam zaútočil na Kambodžu a vzápätí komunistická Čína na komunistický Vietnam. Prvým priamym výsledkom konca vojny vo Vietname bolo potvrdenie dávno známej pravdy, totiž že „socializmus“ nie je systémom, ktorý by odstránil vojny a druhým sprievodným výsledkom bol kolaps sovietskeho bloku koncom 80. rokov.
Po odchode z Vietnamu ostala armáda bojovníkov proti americkému imperializmu na určitý čas zaskočená, bezradná a trochu aj zúfalá. Na lepšie časy svitlo ale už v r. 1977, keď sa opäť mohlo začať páliť stereotypnou muníciou. USA oznámili, že vyvinuli tzv. neutrónovú bombu. Protesty proti novému pokusu zničiť ľudstvo, najmä sovietsky ľud a zaistiť si neporušené vlastníctvo infraštruktúry trvali len krátko, pretože ZSSR ohlásil len s malým oneskorením, že neutrónovú bombu vlastní tiež. Vyvíjal ju teda prinajmenšom v tých istých rokoch ako USA, ak nie ešte skôr. Oveľa viac evokuje dnešnú debatu o protiraketovej obrane situácia, ktorá nastala po tzv. dvojakom rozhodnutí NATO z r. 1979. Ešte predtým sa v rámci zmlúv SALT I a SALT II ZSSR a USA dohodli, že obmedzia svoj nukleárny potenciál. Po dlhom čase sa zdalo, že preteky v zbrojení medzi ZSSR a USA sú u konca, lenže ZSSR našiel v zmluve o SALT tzv. štrbinu a začal vyrábať a rozmiestňovať na území svojich východoeurópskych spojencov rakety SS-20 stredného doletu (4 000 km), umiestnené na mobilných odpaľovacích rampách.
Dvojaké rozhodnutie NATO z r. 1979 sa uznieslo, že najprv ponúkne Sovietom rokovania o stiahnutí týchto rakiet a ak ZSSR neustúpi, potom budú na území NATO v Európe rozmiestnené americké rakety stredného doletu Pershing II a strely s plochou dráhou letu (cruise missiles). Keďže však Moskva zrejme potrebovala (najskôr v obave pred neblahým vplyvom Helsinského dohovoru, ktorý nerozumne podpísala) napätie a protesty v západnej Európe, neustúpila. NATO začalo svoje rozhodnutie implementovať a nemecký bundestag súhlasil koncom r. 1983 s rozmiestnením väčšiny z týchto amerických rakiet na svojom území. To, čo nasledovalo (a začalo sa už predtým), sa podobalo už nie na mierové protesty, ale priamo na protiamerické orgie. Odporcovia rozmiestnenia sa nebúrili proti sovietskym SS-20, ale proti Pershingom (dnes odporcovia protiraketovej obrany neprotestujú proti iránskemu jadrovému programu, ale proti radaru a desiatke „antirakiet“ plánovaných v Česku a Poľsku). Odporcovia amerických rakiet v 80. rokoch tvrdili, že USA chcú koncentrovať na Európu raketovú vojnu a chrániť tak svoje územie (dnes bojovníci proti radaru tvrdia celkom to isté).
Demonštranti v 80. rokoch ignorovali princíp príčiny a následku podobne, ako tí, ktorí dnes dramaticky protestujú proti tretiemu pilieru protiraketovej obrany. Masovosť protestov bola vtedy – v porovnaní so skromnými výhradami dnes – ohromujúca: V Bruseli demonštrovalo v r. 1983 400 000 ľudí, v Bonne 500 000 a v Amsterdame 550 000. To však nebolo nič v porovnaní s odporom proti americkým raketám v socialistických štátoch. V samotnom Československu vtedy rozhodnutie NATO odsúdilo na 15 miliónov ľudí! Prakticky všetci tí, ktorí volili predstaviteľov Národného frontu, čo neurobilo len 0,1% občanov. Rakety však nakoniec rozmiestnené boli. Ako sa na adresu nemeckých demonštrantov vyjadril v známom výroku predstaviteľ nemeckej vlády, „vy demonštrujete, my vládneme“.
ZSSR, mimochodom, reagoval vtedy rovnako ako dnes reaguje Rusko. Na protest proti rozmiestneniu amerických rakiet jednostranne ukončil rokovania o strategických zbraniach aj o raketách stredného doletu, podobne ako Rusko dnes na protest proti protiraketovej obrane odstúpilo od Zmluvy o konvenčných zbraniach a pohrozilo Česku a Poľsku, že na nich namieri svoje vlastné rakety. Lenže aj porážka mierového hnutia v 80. rokoch priniesla úspech. Už v r. 1985 ZSSR rezignoval. Prijal a neskôr podpísal dohodu o tzv. nulovom variante prezidenta Reagana, ktorý požadoval aj odstránenie rakiet stredného doletu na oboch stranách železnej opony. Protesty proti tzv. strategickej obrannej iniciatíve v polovici 80. rokov boli už skromnejšie, ale opäť používali ten istý argumentačný arzenál ako tie predchádzajúce. Tiež neuspeli a definitívna rezignácia a rozpad ZSSR a jeho východného bloku sa dajú, okrem iného, jednoznačne odvodiť od smelého projektu „hviezdnych vojen“ a neúspechu odporu organizovaného proti nim.
Škoda, že ani vtedy mierové hnutie nezvíťazilo, mohli sme tu možno stále ešte mať Sovietsky zväz a jeho spojencov a namiesto vzájomne zaručeného prežitia (o tom je protiraketová obrana) by sme stále žili v zaujímavej ére vzájomne zaručeného zničenia.
autor: Ivo Samson nezávislý analytikNa pridávanie komentárov musíte byť registrovaným členom a musíte byť prihlásený.
