Situáciu v Afganistane musíme chápať predovšetkým ako hrozbu pre jednotlivé európske štáty a rozvinutý svet ako taký. Hraničná oblasť medzi Afganistanom a Pakistanom bola dlho domovom skupín, ktoré zastávajú krajne protizápadné a antimoderné postoje. Toto zmýšľanie je súčasne príčinou aj symptómom nevyriešiteľných etnických a politických konfliktov v Kašmíre, Baluchistane, Afganistane a v Pakistane. Zrodilo radikálne skupiny, ktoré boli dlhý čas spájané hlavne s regionálnymi problémami. V 90. rokoch 20. storočia, zhodou okolností spôsobenou vnútornou politikou Pakistanu, a zároveň premenlivými a rastúcimi ambíciami extrémistov v spomínanej krajine, sa začali z jednotlivých „džihádistických“ skupín strednej a južnej Ázie formovať aliancie. Tie boli formované a čerpali z radikálnych skupín mimo regiónu, ktoré so sebou priniesli nielen peňažné prostriedky, ale aj širšie, globálne nazeranie na džihád. Spojenie týchto skupín vytvorilo hnutie, ktoré bolo vo svojej podstate protizápadné a zároveň aktívne a ambiciózne v jednotlivých regiónoch, odkiaľ pochádzali a aj celosvetovo. To znamená, že radikálne hnutia v strednej a južnej Ázii sa súčasne stavajú proti miestnym vládam a proti svetovému poriadku, ktorý z pohľadu „džihádistických“ hnutí, vládne svetu. Globálne a lokálne aspekty týchto hnutí si už v súčasnosti nekonkurujú. V skutočnosti si vzájomne pomáhajú – v oblasti financovania, motivácie, pri naberaní nových členov. Práve na porazenie, alebo len potlačenie takýchto hnutí, je potrebné zakročiť proti obom ich aspektom naraz. Nestačí postupovať proti celosvetovému terorizmu. Musí byť narušená aj symbióza medzi regionálnymi a miestnymi skupinami. Ako ukázala nedávna história, tieto zoskupenia sa striedavo zdržiavajú v Afganistane alebo v Pakistane, podľa toho, ktorá krajina im poskytla lepšie útočisko. Preto súčasťou stratégie musí byť, okrem iného, aj eliminovanie priestoru, ktorý „džihádisti“ nachádzajú v Afganistane.
Hrozba pochádzajúca z tohto regiónu nesmie byť prehliadaná. Prieskum posledných teroristických činov a plánov ukazuje na všadeprítomné spojenie medzi afgánsko-pakistánskymi radikálnymi skupinami. Všetky stopy plánoch teroristov v Spojených štátoch, Nemecku, Kanade, Španielsku, Veľkej Británii,Taliansku, Holandsku, na Balkáne a v iných častiach sveta vedú k jedinému miestu . Chápadlá organizácii, ktoré nachádzajú útočisko a silu v pohraničných oblastiach Afganistanu, sú dlhé, mocné a nemožno ich ignorovať. Bez seriózneho, trvalého postupu proti zdrojom týchto hrozieb, krajiny rozvinutého sveta nemôžu očakávať pokoj. Medzi nevyhnutné opatrenia patrí aj stabilizácia Afganistanu.
Terorizmus však nie je jedinou hrozbou šíriacou sa z Afganistanu. Nestabilita v krajine takisto pomáha celosvetovému šíreniu nelegálneho ópia. Podľa odhadov OSN, 92% z celkového množstva ópia na svete, pochádza práve z Afganistanu. Opiáty sú suverénne najväčším drogovým problémom v Európe. A Afganistan je hlavným – prakticky jediným – dodávateľom heroínu do Európy. Také množstvo ópia môže byť vyprodukované iba v slabej krajine s vysokou mierou korupcie. Takže opäť, stabilizácia Afganistanu je vitálnym záujmom európskych krajín.
Otázka distribúcie ópia a slabých štátov smeruje k fundamentálnym zisteniam: bezpečnostnému prostrediu 21. storočia budú dominovať medzinárodné hrozby, nie hrozby zo strán jednotlivých štátov. NATO zistilo, že bezpečnosť v nasledujúcich rokoch bude záležať na našej schopnosti čeliť týmto hrozbám a prostredníctvom celého radu správ, vyhlásení a stratégií, ukázala Aliancia svoj zámer pretransformovať sa z teritoriálne orientovanej obrannej organizácie na kolektívnu bezpečnostnú organizáciu zameranú predovšetkým na preventívnu diplomaciu a vytvorenie stability aj inde ako v tradičných oblastiach jej pôsobenia.
Afganistan je v mnohých ohľadoch prvým testom tejto vízie. 12. septembra 2001 sa NATO po prvýkrát vo svojej 50 ročnej histórii odvolalo na článok V svojej charty. Ako konflikt v Afganistane pokračoval, NATO sformovalo a rozmiestnilo International Security Assistance Force, aby prinieslo Kábulu stabilitu. Tá sa nedostavila okamžite. NATO, majúc na zreteli riziká obmedzeného konania, súhlasilo, aby sa ISAF stala základom pre celoštátnu multinárodnú stabilitu. Keď sa už raz na podujali na túto úlohu, jej nesplnenie je v tejto fáze neprípustné, a to hneď z dvoch dôvodov: pretože zlyhanie by znamenalo akútnu a neprijateľnú hrozbu pre jednotlivé členské štáty a pretože neúspech by oslabil – možno fatálne – celú Alianciu, ktorej súdržnosť a efektivita prináša silu jej členom.
Aj keď možnosť zlyhania je tu stále. Nepriateľ je odhodlaný, prispôsobivý a oddaný svojmu cieľu. Niekoľko pozorovateľov stále verí v ich schopnosť poraziť ISAF a možnosť porážky si vôbec nepripúšťajú. Lepšie povedané, väčšie nebezpečenstvo pochádza zvnútra: ak ISAF neuspeje v plnení cieľov, akými sú koordinácia a uskutočnenie bezpečnostných a rozvojových programov, zlyhá aj v celkovej stabilizácii Afganistanu.
Stabilizačné operácie sú vo svojej podstate komplexné. Dosiahnutie stability nie je iba otázkou bezpečnosti. Závisí na pretrvávajúcom rozvoji interdependentných polí bezpečnosti, riadenia, ekonomiky a zabezpečenia kľúčových služieb. Ozajstná bezpečnosť nemôže existovať bez ekonomického rozvoja, dobrej vlády a práva a tie zasa bez fyzickej bezpečnosti. V stabilizačných operáciách, najmä tých obzvlášť násilných, sú násilie a spoločenský rozvoj tak úzko prepojené, že je veľmi ťažké, ak nie nemožné, sa s nimi vysporiadať oddelene. „Budovanie“ závisí na prejavenej vôli a schopnosti fyzicky poraziť postupujúcich nepriateľov a naopak, boj nemá význam alebo dostatočný efekt, pokiaľ zároveň nepodporuje program sociálneho rozvoja.
Interdependencia jednotlivých komponentov stability sa opatrnou koordináciou samostatných úsilí rozličných organizácií teoreticky zdá zvládnuteľná. V praxi je to však zriedkavý jav. Úzkosť medzery v čase a priestore medzi jednotlivými úsiliami jednoducho znemožňuje separovať boj do oddelenej kategórie. Nedostatok vôle alebo schopností plniť ktorúkoľvek dôležitú stabilizačnú funkciu môže ľahko vyústiť do celkového zlyhania. Organizácie musia prispieť k dokonalým stabilizačným operáciám najmä tým, že budú pripravené budovať, bojovať, ale predovšetkým pripravené veľmi precízne zosúladiť súhru týchto dvoch činností.
Misia ISAF si nepochybne vyžaduje takýto komplexný prístup. Násilie je častý a potrebný faktor ovplyvňujúci udalosti v celej krajine. Aj keď niektoré jej časti, najmä sever a západ, sú pokojnejšie ako ostatné, situácia sa môže veľmi rýchlo zmeniť. Skupiny, ktoré nechcú, alebo nie sú pripravené bojovať, rýchlo prídu o svoje zisky. V iných častiach krajiny je boj oveľa častejším javom a ozbrojený konflikt môže byť častejšie potrebný iba na to, aby boli implementované výsledky ostatných stabilizačných aktivít. Flexibilita a agilita potrebná na udržanie iniciatív v takýchto oblastiach vyžaduje značné zálohy síl pripravených zasiahnuť v týchto podmienkach. Vo všetkých častiach Afganistanu si stabilita vyžaduje značné a pohotové úsilie vynaložené pri rekonštrukcii, hospodárskej pomoci, budovaní vlády a reformách. Komplexný prístup však zlyhá, ak úsilie nebude podporené dostatočným množstvom financií a odbornosti.
Národy musia venovať maximálne úsilie celej škále stabilizačných úsilí a musia na to mať dostatočné množstvo prostriedkov, schopností a autority potrebných na splnenie požiadaviek nepokojnej krajiny.
Postoje prezentované v tomto článku vyjadrujú vlastné názory autora a nereprezentujú názory Marshallovho centra, Ministerstva obrany USA ani vlády USA.
autor: Christopher Cavoli zástupca riaditeľa Program in Security, Stability, Transition and Reconstruction Operations at the George C. Marshall Center for European Security Studies in Garmisch, GermanyNa pridávanie komentárov musíte byť registrovaným členom a musíte byť prihlásený.
