Keď Spojené štáty americké na jeseň roku 2001 štartovali operáciu Trvalá sloboda proti Talibanu, vtedajšiemu vládnemu hnutiu v Afganistane, azda nepredpokladali, že medzinárodná prítomnosť sa predĺži na minimálne ďalších sedem rokov a nadobudne také rozmery, aké má dnes. To by však nebolo také podstatné, keby po tých siedmich rokoch bola táto krajina na výraznom vzostupe a existovali jasné predpoklady pre odchod zahraničných síl. Hoci jej progres v porovnaní s minulosťou nemožno poprieť, Afganistan sa borí s množstvom podobných problémov, ako v roku 2001. Dokonca natoľko, že podľa Brookings Institute patrí k trojici najzlyhávajúcejších štátov sveta. Podľa výpočtov inštitútu je na tom horšie len Somálsko.
Nedarí sa predovšetkým výraznejšie zlepšiť bezpečnostnú situáciu v krajine. Každoročne rastie počet samovražedných akcií, incidentov s použitím tzv. roadside bombs či priamych útokov s využitím granátov alebo malých ručných zbraní. Aj nedávna správa americkej Agentúry pre obranné spravodajstvo (DIA) uvádzajúca údaje za rok 2007 bohužiaľ potvrdzuje tento trend - násilie v krajine vzrástlo v porovnaní s predošlým rokom o 33 percent, pričom došlo k 21 percentnému nárastu samovražedných atentátov. Dlhodobo najnebezpečnejším ostáva juh a juhovýchod krajiny, násilie sa však nezriedka vracia i na západ a sever, teda do oblastí, ktoré boli už v istom čase hodnotené ako relatívne pokojné a bezpečné.
Prirodzene, svet nie je čiernobiely a neplatí to ani v Afganistane. Bolo by zavádzajúce tvrdiť, že nič sa nezmenilo a všetko ostalo tak ako pred siedmimi rokmi. Pokrok je nespochybniteľný, hoci treba uznať, že veľmi pozvoľný, neprejavujúci sa rovnako vo všetkých sférach spoločnosti a asi pomalší, ako väčšina medzinárodného spoločenstva (a asi aj samotných Afgancov) čakala. Napriek tomu podľa Medzinárodnej asociácie pre rozvoj (IDA) rastie úroveň zdravotnej starostlivosti (v roku v 2001 k nej malo prístup len 8 percent Afgancov, minulý rok to už bolo 83 percent), ako aj školskej výchovy (v roku 2001 pravidelne navštevovalo školu 1,2 milióna detí, o šesť rokov neskôr to už bolo 7 miliónov). Došlo k výraznému rozvoju dopravnej infraštruktúry (viac ako 4000 kilometrov nových ciest) a ekonomika zaznamenáva neustály rast (približne na úrovni 10-12 percent, vďaka čomu HDP na obyvateľa vzrástol z približne 240 USD v roku 2004 na dnešných vyše 360 USD, hoci tieto údaje treba brať v krajine, akou je Afganistan, s rezervou). Nehovoriac o kryštalizácii politického systému a jasnejším politickovojenským vzťahom.
K mnohým pozitívam prispela Severoatlantická aliancia so svojou stabilizačnou a asistenčnou misiou (ISAF). Za vyše štyri roky pôsobenia v Afganistane a rozšírením sa na približne 43 tisíc vojakov (vrátane národných podporných prvkov) a 40 participujúcich štátov sa stala hlavným medzinárodným hráčom pod bralami Hindukušu. Postupne sa jej podarilo rozšíriť svoju prítomnosť do celej krajiny, pričom jej mandát zahŕňa široké spektrum činností od priamych bojových akcií až po podporu stabilizačných a rozvojových projektov. V tom využíva 25 provinčných rekonštrukčných tímov, ktoré predstavujú unikátny, no podľa niektorých kritických hlasov i často nie veľmi dobre fungujúci, mechanizmus vojensko-civilnej spolupráce.
Misia ISAF taktiež výraznou mierou prispieva k reforme afganských bezpečnostných štruktúr. Armáda už zregrutovala približne 50 tisíc ľudí, no zatiaľ len tretina jej jednotiek je schopná rozvíjať bojovú činnosť. Čo je ale v afganských podmienkach veľmi dôležité, teší sa dôvere vyše troch štvrtín miestneho obyvateľstva. Tým sa výrazne odlišuje od polície, ktorej personálne stavy síce rastú podstatne rýchlejšie (v súčasnosti 75 tisíc, pričom do konca roka 2008 by to malo byť až 83 tis.), no ktorá je nedôveryhodná, slabo vycvičená a skorumpovaná. Policajná reforma tak predstavuje jeden z kritických bodov zvyšovania úrovne bezpečnosti.
Hoci ISAF, ako už z jeho názvu vyplýva, vznikla ako stabilizačná a asistenčná misia, vývoj bezpečnostnej situácie v Afganistane, ako aj ďalšie nadväzujúce okolnosti, prinútili alianciu klásť väčší dôraz na priamu bojovú činnosť. Jednotky misie postupne uskutočnili (sami, či v spolupráci s operáciou Trvalá sloboda vedenou USA) celý rad ofenzív, ktorých cieľom bolo potlačiť zvyšky Talibanu a iných militantných skupín. Ich výsledky však politickým lídrom často spôsobujú viac vrások na čele, ako úsmevu na tvári. To má niekoľko dôvodov.
Po prvé, nie vždy sa na vojenské úspechy NATO podarilo nadviazať rozvojovými projektmi, či už realizovanými afganskou centrálnou vládou, alebo inými medzinárodnými organizáciami. Mnohokrát trvá mesiace, kým sa „čisté“ územia stanú miestom ďalšieho rozvoja. K tomu prispieva slabá spolupráca medzinárodných inštitúcií, na ktorú sa skôr kladie dôraz v ich rétorických cvičeniach, ako v skutočnej aplikácii v praxi. Preto je pre ďalší úspech rozhodujúce, aby všetky aktivity prebiehali koordinovane a s primeranou následnosťou. Že sa to dá ukázala nedávna operácia v Musakale a jej okolí.
Po druhé, aliancia má problémy s mnohými vojenskými spôsobilosťami, najmä však s nedostatkom bojových jednotiek. Zo štyroch desiatok participujúcich štátov je v podstate len sedem z nich v priamom boji s ozbrojenými skupinami. Väčšina zahraničných kontingentov sa venuje stabilizačnej a podpornej činnosti, čo u druhej skupiny krajín vedie k nepochopeniu a kritike. Situácia dospela až tak ďaleko, že americký minister obrany Robert Gates sa vo februári tohto roka nerozpakoval hovoriť o „riskovaní Aliancie, ak jej členské štáty nebudú schopné viac zdieľať zodpovednosť za boj proti militantom a nepošlú do Afganistanu (teda najmä na jeho juh) viac [bojových] jednotiek“.
Na tejto kritickej vlne sa už nejakú dobu nesú i správy mimovládnych organizácií, ktoré tvrdia, že NATO v Afganistane prehráva resp. minimálne že nevyhráva. Spomínajú množstvo národných obmedzení participujúcich štátov znižujúce efektívnosť ich konania, problémy s vytváraním operačných školiacich a styčných tímov (OMLTs), mizerné výsledky v boji proti pestovaniu ópia, neefektívne komunikačné stratégie brániace získať si „srdcia a mysle“ Afgancov, či nedostatočné úsilie v zapájaní civilných expertov do obnovy krajiny.
Aj preto bude obzvlášť dôležité, aby Aliancia v Bukurešti opätovne potvrdila svoj jednotný prístup k Afganistanu. Členské štáty musia dať jasne najavo, že roztržky medzi nimi sú prirodzené, ak ide o tak zložitú vec, akou je vedenie vojenskej operácie. ISAF je totiž jedinečný projekt, ktorý nemá v histórii NATO obdobu. Od začiatku bolo jasné, že to bude zložitá misia, ktorá v sebe nesie kombináciu celého radu výziev. Prijať pre to premisu o kríze by bolo prehnané a vlastne ani nič neriešiace. Aliancia by teda mala klásť otázku inak: bol by Afganistan bez ISAF bezpečnejší, stabilnejší, demokratickejší? Hoci sa neradno zahrávať s hypotetickými otázkami, v tomto prípade možno azda zodpovedne povedať, že nebol.
Okrem toho, problém nie je v tom, že by NATO nevedelo, čo v Afganistane robiť, alebo nevedelo identifikovať ťažkosti, ktorým na tomto teritóriu čelí. Problém je skôr v presadení týchto „ideálnych“ riešení medzi všetkými členskými štátmi. V získaní politickej podpory pre odhodlanie meniť zaužívané prístupy k riešeniu krízovej situácie. To si totiž zvyčajne vyžaduje výrazné finančné prostriedky, zásahy do národných postupov v oblasti obrany a bezpečnosti a nezriedka i kroky kontradiktívne s verejnou mienkou v členských štátoch. Čo nie je jednoduché a už vôbec sa to nedá dosiahnuť zo dňa na deň. Úlohou Bukurešti bude preto ukázať kritikom, že Aliancia sa vie dohodnúť, keď je to naozaj nevyhnutné. Rovnako dôležité ale potom bude tieto dohody plniť.
Na pridávanie komentárov musíte byť registrovaným členom a musíte byť prihlásený.
