Ruské ropné ambície a implikácie
Gruzínsko sa opiera o prozápadnú demokraciu, ktorá usiluje o pripojenie k NATO a ďalším západným politickým štruktúram. V auguste tohto roka sa však dopustilo vážnej chyby vo svojej zahraničnej politike. Opatrnosť pokusov znovu získať vojenskú kontrolu nad odtrhnutými regiónmi, ktoré boli podporované Moskvou, Tbilisi odignorovalo. Rusko využívalo gruzínske početné chyby na spiatočný úder. Moskva sa znepokojene díva na expanziu tých, ktorí nie sú členmi NATO smerom k ich hraniciam. Pripojenie Gruzínska do NATO je z hľadiska ruskej perspektívy nemysliteľné. Rusko je ohrozené západným bezpečnostným zriadením a bude vzdorovať proti zásahu do ich oblastí.
Avšak za týmto aspektom ruského správania sa, sa skrýva viac ambicióznych cieľov zahraničnej politiky, a to kontrolovanie globálneho energetického sektora a používanie takého vplyvu vyzývať Ameriku k riešeniu svetových problémov. Bezprostredným cieľom moskovskej vojenskej intervencie v Gruzínsku bolo zastrašiť krajiny produkujúce energiu, ktoré boli kedysi súčasťou Sovietskeho zväzu, ako Azerbajdžan a Turkmenistan, a tak navrátiť Rusku sféru vplyvu. Finlandizácia Kaukazu a strednej Ázie dovoľuje Rusku, veľkému ropnému producentovi, veľký vplyv na svetovú energetiku.
Ropa a plyn predstavujú odlišnú strategickú komoditu. Kontrola takýchto produktov je pod politickým vplyvom. Taký vplyv môže byť proti energeticky hladným európskym štátom, ktoré sú už na ruskej energetike závislé na rôznych stupňoch. Ich akciami v auguste sa Rusko rozhodlo vyzvať k riešeniu USA. Putin sa pokúša vytvoriť klin medzi Spojenými štátmi a Európou ďalším rozšírením európskej závislosti nad Ruskom kontrolovanej rope.
Gruzínsko samo o sebe neprodukuje ropu, ale hosťuje niekoľko ropovodov transferujúcich ropu z Azerbajdžanu. Gruzínske teritórium pomáha obísť ruské územie a zamedziť Rusku disponovať väčšou kontrolou nad tranzitom z kaspickej oblasti na Západ. Avšak v nasledujúcej invázii prevezmú kontrolu ropovodu Baku-Supsa (končiac v Čiernom mori) ruské jednotky, ktoré spadajú pod ruské vojenské sily. Rusi ohrozujú kontrolu ropovodu Baku-Tbilisi-Ceyhan (končiac na tureckom stredomorskom brehu) atakovaním ich susedov zo vzduchu. Ak Rusi zostanú v Gruzínsku, udržia kontrolu nad veľkými čiastkami ropy.
Os Moskva - Teherán - Caracas
Rusko sa usiluje posilniť kľúčové spojenectvá s krajinami ako Irán a Venezuela, aby získali energetickú prevahu. Odmietnutie Ruska spolupracovať so Západom v oblasti izolácie Iránu, aby obmedzili jeho nukleárne ambície, zostalo hádankou pre tých, ktorí očakávajú, že Rusko dáva prednosť neproliferácii. Ak veľkou ruskou stratégiou je vyzvať na riešenie Spojené štáty, tak potom je jedným z ich hlavných nástrojov politická ekonómia energetiky. S oveľa väčším nukleárnym arzenálom, je Rusko pripravené tolerovať nukleárny Irán.
Rusko živí nádej na zladenie anti-západnej politiky a na ropu bohatý Irán. Irán môže slúžiť ruskému záujmu v odlúčení golfskej ropy spod amerického vplyvu. Toto bol dlhodobý cieľ Sovietskeho zväzu. Čeliac Iránu vyzbrojenému nukleárnymi zbraňami, väčšinu ropu produkujúcich krajín v Zálive to bude ťahať do iránskej oblasti. Shiitske oblasti sú väčšinou zraniteľné voči iránskemu vplyvu. Južná časť Iraku, tak ako aj severná provincia Saudskej Arábie, kde sa nachádza značné množstvo ropy, je obývaná zväčša Shiitmi (ako v Iráne). Nukleárny Irán bude taktiež dominovať Perzskému zálivu a jeho energetickej produkcii. Irán môže destabilizovať Turecko, ktoré v súčasnosti slúži Západu ako energetický koridor. Povzbudený Irán bude menej ochotný miešať sa do tureckých záležitostí a pomôže islamským radikálnym elementom, aby vytvorili politický nepokoj a dokonca prevzali spoločnosť Turecka.
Minoritnú ruskú vojenskú prítomnosť môžeme vidieť už aj vo Venezuele a Karibiku. V súčasnosti sa formuje Os Moskva-Teherán-Caracas. Irán a Venezuela spolupracujú dúfajúc, že vplyv USA klesne.
Možnosti Západu
Západ musí pripustiť takýto problém. Je ilúziou veriť, že Rusko zmení názor. Z ruského hľadiska, expanzia EÚ a NATO už postúpila ďalej. Ruská bezpečnosť sa týka, spolu s ruským historickým imperializmom, riadenia ruskej stratégie.
Ak Západ nebude chcieť podľahnúť závislosti na Ruskom vedenej energetickej koalícii, bude musieť čo najskôr zasiahnuť. Mali by byť objavené alternatívne zdroje. Uchovávať energiu je taktiež dôležité. A rovnako, západní lídri by si mali uvedomiť, že čo Kissinger nazval v polovici 70-tych rokov „ekonomickým priškrtením“, si vyžaduje i vojenské reakcie. Soft power nemusí byť dostatočná na zabránenie vzrastu efektívnej antizápadnej energetickej koalícii.
Západ musí byť pripravený brániť krajiny ako Gruzínsko alebo Azerbajdžan, aby predišiel ich úpadku do ruského vplyvu. A nakoniec, Washington by mal aktualizovať svoje rezervné plány na dobývanie ropných polí, ak to bude nutné.
Na pridávanie komentárov musíte byť registrovaným členom a musíte byť prihlásený.
