Po mimoriadnom stretnutí Európskej rady v Bruseli dňa 1. septembra, sa na televíznych staniciach objavil ruský veľvyslanec pri EÚ, pán Chizhov, ktorý s úsmevom na tvári sľúbil celej Európe, že dodávky plynu a ropy by nemali byť prerušené, a že nie je žiadny dôvod na obavy, čo sa týka spoľahlivosti Ruska ohľadom tejto záležitosti. Pán Chizhov v podstate zopakoval to, čo povedal deň pred tým ruský premiér Putin.
Avšak Európa sa stále nezdá byť úplne upokojená.
Po gruzínsko-ruskom konflikte cez južné Osetsko, je väčšina v EÚ znepokojená problémom energetickej závislosti na Rusku. Okrem toho je EÚ zainteresovaná kvôli udalostiam, ktoré sa uskutočnili v Gruzínsku. Má na to dobrý dôvod – oplatí sa pripomenúť, že Rusko poskytuje Európe 40 % životne dôležitých zásob plynu.
Ďalej je zaujímavé skúmať, do čoho sa ešte bude musieť EÚ a Západ zainteresovať.
„Ako sa chce Rusko stať spoľahlivým dodávateľom Západu, keď bombarduje SCP (ropovod Južný Kaukaz) a BTC (ropovod Baku-Tbilisi-Ceyhan). Čo robia s konfliktnou zónou, prečo sú atakované?“, pýtal sa M. Bryza 11. augusta tohto roku, priamo uprostred bombardovania v Gruzínsku, keď neskôr oznámil ukončenie streľby; v rovnaký deň, ako bol Sarkozy na návšteve Moskvy.
Je obdivuhodné porozumieť, ako presne ruská okupácia zasiahla strategický cieľ a zvlášť energetickú infraštruktúru v paralele s devastovaním životov a existencií bežných, mierumilovných gruzínskych obyvateľov.
Hlavným cieľom ruských vzdušných náletov bol energetický koridor / infraštruktúra. Bez ohľadu na SCP a BTC tu boli pokusy bombardovať a zničiť ropovod Baku-Supsa. Dotknutím sa tejto horúcej témy sa vynárajú minulé spomienky. Menovite, v neskorších 90-tych rokoch bol projekt Baku-Supsa prvou alternatívou pre transport ropy Azeri. V prvom štádiu sa to Rusko snažilo vykresliť ako neúspech. Ruské spôsoby ukončenia boli skutočne rôznorodé – jedným z nich bolo, samozrejme, bombardovanie. Našťastie, bolo stále možné tento projekt implementovať, úprimne povedané, ekonomicky nevýhodný, ale politický dôležitý projekt.
Dvojité normy a vydieranie nie sú pre vedenie Moskvy charakteristické len na vojenskom leveli, ale taktiež na diplomatickom.
Je dobre známe, že členské krajiny SCO oficiálne neuznali odtrhnutie regiónov Gruzínska a boli sklamané z postoja Ruska k tejto otázke. V súčasnosti, je plán Kremľa presvedčiť ich i ostatné krajiny na CSTO (Organizácia Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti) zhromaždení, ktoré sa konalo 5. septembra v Moskve. Energetická otázka tu tiež bola jednou z hlavných. Rusko sľúbilo, že postaví nový plynovod pre Uzbekistan; Bielorusko prijalo do budúcnosti prísľub uprednostniť negociácie o plynovom cle, atď.
Okrem toho, počas osetskej krízy v auguste, vybuchol železničný most blízko Kaspi (iba 70 km od Tbilisi), ktorý slúžil ako časť tranzitnej cesty pre ropu Azeri a Kazakh. A to v dôsledku ruských mínových explózií, ktoré boli mierené na železničné vagóny naložené ropou z Kazachstanu.
To bol jeden z dôvodov, prečo Gordon Brown v deň pred mimoriadnym samitom EÚ zvolal členské krajiny EÚ, aby sa začali financovať projekty, ktoré poskytujú alternatívne zásobovacie cesty z dominujúcich ruských. Energetická bezpečnosť bola centrálnou témou samitu, ako i súbežných tlačových konferencií. Predseda Európskeho parlamentu vyhlásil, že proces diverzifikácie, jej finančnej podpory by mal začať už veľmi skoro. Pod diverzifikáciou nemáme na mysli len geografický aspekt, ale tiež diverzifikáciu substancie energetických produktov (závery mimoriadnej schôdze Európskej rady z 1. septembra, Brusel, odstavec 9).
V tomto období sa objavuje otázka, aký bude vo všeobecnosti osud tranzitných ciest, ako i tranzitných krajín? Na jednej strane, EÚ by mala urýchliť ašpirácie za, napr. úspešnú realizáciu NABUCCO, jednu z hlavných tepien, ktorá musí prechádzať Gruzínskom; ďalej skorší projekt Odessa-Brody, koridor pre transport ropy, súčasne nazývaný Euro-ázijský projekt tiež dávajúci nádeje. EÚ vyjadruje veľkú podporu práve poslednému spomínanému. Teraz sa EÚ pripojí k USA a NATO, aby efektívne poskytla politickú ochranu, ako aj bezpečnostné záruky. Ako je vyššie uvedené, je relevantné pripomínať, že Erdogan, turecký premiér, potvrdil vyhliadky, že návrhy v Kaukaze si zachovajú svoju dôležitosť. Počas konfliktu navštívil Moskvu, Tbilisi a následne Baku. V Tbilisi diskutoval o koncepte energetickej bezpečnosti v kontexte s regionálnou bezpečnosťou a dodal, že je nevyhnutné založiť regionálnu bezpečnostnú organizáciu. Jeho slová sčasti reflektovali závery mimoriadnej schôdze Európskej rady z 1. septembra v Bruseli, odstavec 7.
Avšak Erdoganova návšteva Azerbajdžanu v porovnaní s rokovaniami o bezpečnostných otázkach, vyvolala ďalšie rozpačité debaty. Niektoré v Azerbajdžane pramenia z historického pozadia; menovite udalosti rokov 1918 – 19, keď sa Azerbajdžan cítil byť zradený Tureckom v súvislosti s komunistickým Ruskom.
Tu je rozdiel v názoroch týkajúcich sa budúceho osudu neruských dominujúcich tranzitných ciest. Ďalšia verzia Rusko vs. energetická diverzifikácia sa spolieha na ruské rozhodnutie. Tak sa objavuje argument, že tie bezpečnostné rozpory, ktoré sa konali počas, a ako dôsledok konfliktu v Gruzínsku, odplašia investorov od financovania alternatívnych ciest mimo Ruska. Nepokoje v Gruzínsku prinútia Azerbajdžan predovšetkým hľadať iné ropovodné (plynové) tranzitné cesty mimo gruzínskeho teritória a všetky ostatné idú cez Rusko. Je samozrejmé, že mnoho členských krajín EÚ bude prinajmenšom opatrných, ak sa to stane reálnym. Dokonca litovský prezident, verný podporovateľ Gruzínska, sa sťažoval na mimoriadnom samite EÚ, že: „Ak sa Rusko rozhodne zablokovať nám dodávky ropy a plynu, stratíme všetko, čo sme budovali 18 rokov“. Toto je realita a negociácie s Ruskom sa podriaďujú týmto podmienkam.
Je tu však stále priestor pre „optimizmus“. Člen nemeckého Bundestagu, Herr von Klaeden, vyhlásil, že závislosť EÚ na Rusku má tiež druhú stranu. Je to vzájomné – je to vzájomná závislosť medzi Ruskom a EÚ. Kľúč k budúcemu úspechu – vzájomná závislosť a nie jednostranná závislosť – v tom je jednota EÚ - vyhnúť sa asymetrickej forme vzťahu. Nasledujúcim Klaedenovým záverom bolo, že šance na jednotnú pozíciu EÚ v tejto otázke vzrastajú po tom, čo sa udialo v Gruzínsku. Ďalej zhŕňa, že stupeň harmónie zástupcov EÚ na samite je hodný obdivu i túžby – to chráni a posilňuje naliehanie na budúce rozhodnutia v regiónoch, kde sú životne dôležité záujmy EÚ hmotnými záujmami. Je tu istá dávka zdravého rozumu, a to v zhodnotení Nicolasa Sarkozyho, že Rusko je pre Európu vzácnym partnerom. Súčasne však Sarkozy pochybuje o dôveryhodnosti Ruska a dodáva, že nielen Európa potrebuje Rusko, ale i vice versa.
autor: Konstantin Othkmezuri Atlantická rada GruzínskaNa pridávanie komentárov musíte byť registrovaným členom a musíte byť prihlásený.
