Vojna v Gruzínsku Európsku úniu rozdelila, namiesto toho, aby ju spojila. Niektoré členské štáty zatratili Rusko a poskytli gruzínskej vláde pomoc. Iné členské štáty obvinili Tbilisi z vyprovokovania vojny. Tieto reakcie dávajú tušiť, že štáty Európy majú rôzne názory na vzťahy Ruska a jeho susedov a takisto aj na európske záujmy v týchto krajinách.
Tieto rozdiely kazia európske snahy zaviesť jednotnú zahraničnú politiku voči Rusku. Nesmú však odradiť Európu od prehodnotenia politiky východného susedstva. Reagujúc na vojnu v Gruzínsku by sa EÚ mala zhostiť aktívnejšej úlohy pri zmierňovaní „zmrazených“ konfliktov vo východnej Európe a urýchliť integráciu krajín ležiacich medzi EÚ a Ruskom do EÚ.
Šesťdňová vojna začala 7. augusta gruzínskym delostreleckým útokom na Cchinvali, hlavné mesto odtrhnutej gruzínskej provincie južné Osetsko. Pri tomto útoku zahynulo mnoho civilistov ako aj ruských vojakov dozerajúcich na udržanie mieru, čo podnietilo Rusko napadnúť Gruzínsko a vytlačiť jeho vojská z Južného Osetska. Ruské sily takisto vstúpili aj do druhej odštiepeneckej provincie Abcházska, okupovali niekoľko gruzínskych miest a okamžite začali ohrozovať gruzínsku metropolu Tbilisi. Francúzskom dojednané prímerie ukončilo boje 12. augusta. V čase písania článku sa stále nachádzali na separatistickom území, niektoré dokonca na gruzínksej strane hranice v mestách Gori a Poti.
Reakcie členských štátov EÚ na vzniknutú krízu sa líšili. Francúzsko, momentálne na čele rotujúceho predsedníctva EÚ, odmietlo odsúdiť konanie ktorejkoľvek zo zúčastnených strán. Takisto nemecký minister zahraničných vecí Frank-Walter Steinmeier vyjadril, že Európa by mala zostať v úlohe „úprimného mierotvorcu“.
Ostatné krajiny ochotne ukázali prstom, nezhodli sa už však na tom, koho obviniť. Slovenský premiér Róbert Fico na margo delostreleckého útoku zo 7. augusta poznamenal: „Všetci veľmi dobre vieme, kto túto vojnu vyprovokoval.“ Väčšina ostatných krajín, ktoré chceli označiť vinníka, ukazovali na Rusko. Poľsko vydalo vyhlásenie kritizujúce Putinovu „imperialistickú a revizionistickú“ intervenciu. Britský premiér Gordon Brown odsúdil ruskú „pokračujúcu agresiu“. Švédsky minister zahraničných vecí Karl Bildt označil ruskú vojenskú akciu za „najzávažnejšie porušenie záväzkov Rady Európy“.
Počas vojny vytvorili vlády EÚ postačujúci konsenzus na sledovanie dvojakej politiky. Vydali silné vyhlásenia odhovárajúce Rusko od rozšírenia vojny za hranice Južného Osetska (iba s čiastočným úspechom; ako už bolo uvedené vyššie, Rusko vyslalo svoje vojská aj do Gruzínska a Abcházska). Úspešnejší bol Nicolas Sarkozy – ako človek stojaci na čele predsedníctva EÚ dokázal dojednať dohodu o prímerí, ktorá zastavila boje. Francúzsky prezident aj naďalej vedie debaty o konkrétnych mierových podmienkach.
Toto sú veľmi dôležité úspechy. Prvotnou prioritou Európy počas vojny bolo ukončiť boje. Európska vyvážená politika voči konfliktu ju stavia do roly vyjednávača a doteraz sa tejto úlohy Sarkozy ujal s čiastočným úspechom.
Už žiadny „úprimný vyjednávač“?
Mala by Európa ostať nestranná aj z dlhodobého hľadiska? Gruzínsko prejavilo svoj záujem vstúpiť do EÚ a NATO a vykonalo aj potrebné hospodárske a vojenské reformy, aby zvýšilo svoje šance na členstvo. Cez Gruzínsko vedie aj ropovod, ktorý pomohol Európe diverzifikovať energetické zdroje a pomôcť tak k zvýšeniu energetickej bezpečnosti v členských štátoch EÚ. A Gruzínsko rovnako vyslalo svojich vojakov do Kosova a Afganistanu. Vojna je pre Európu prekážkou: oslabené Gruzínsko znamená menej efektívneho partnera Európy na južnom Kaukaze.
Gruzínsko sa dostalo do problémov kvôli svojim prozápadným sklonom. Rusko sa nahnevalo kvôli pokusom Tbilisi vstúpiť do NATO a kvôli úlohe Gruzínska ako tranzitnej krajiny kaspickej ropy do Európy, pričom sa vynecháva Rusko. V posledných rokoch sa Rusko snaží podkopať autoritu vlády Michaila Saakašviliho. V odštiepeneckých provinciách sa Moskva vzdala úlohy neutrálneho sprostredkovateľa, vydala mnoho ruských pasov obyvateľom Južného Osetska a Abcházska (ktorí sú podľa medzinárodného práva občanmi Gruzínska). V apríli tohto roku vydala Moskva zákon povoľujúci priame spojenie so samovyhlásenými hlavnými mestami odštiepených provincií. To znepokojilo Gruzínsko, ktoré sa obávalo, že ďalším krokom bude ich uznanie alebo priama anexia. V máji posilnilo Rusko svoj mierový kontingent v Abcházsku v očividnom rozpore s mierovou zmluvou s Tbilisi. Ruské lietadlá lietadlá rovnako niekoľkokrát gruzínsky vzdušný priestor a dokonca vypálili niekoľko rakiet na rozličné ciele.
Z toho si Poľsko, Estónsko a iní vyvodili záver, že Rusko umelo vytvorilo tento konflikt, aby tak potrestalo Gruzínsko za jeho prozápadné ašpirácie. Pravda je však omnoho viacej komplikovaná. Bezprostrednou príčinou vojny bol gruzínsky unáhlený útok na Cchinvali, mesto plné civilného obyvateľstva. K separatizmu prispieva aj nevľúdny postoj Tbilisi k etnickým menšinám. Saakašvili mal predpokladať, že útok na Južné Osetsko vyvolá okamžitú ruskú odpoveď. Či už niečím vyprovokovaný alebo nie, prezident urobil nepremyslené rozhodnutie a teraz zaň musí niesť plnú zodpovednosť. Na druhej strane, je zrejmé, že Rusko robilo všetko preto, aby ešte viac napälo vzťahy medzi Gruzínskom a jeho odštiepenými provinciami. Nesie spoluvinu na vytvorení podmienok, ktoré viedli k vojne.
EÚ a NATO musia preukázať jasnú podporu Gruzínsku a odsúdiť konanie Ruska. Čelní predstavitelia niektorých členských krajín (Poľsko, Litva, Lotyšsko a Estónsko) sa chytili iniciatívy a 12. augusta odleteli do Tbilisi podporiť Saakašviliho. Poľská vláda takisto ponukla Gruzínsku svoje internetové servery (gruzínske boli napadnuté hackermi, pravdepodobne z Ruska).
Oficiálne sa EÚ pridŕža pozície neutrálneho sprostredkovateľa a komuniké zo summitu EÚ o Gruzínsku z 13. augusta odmieta viniť ktorúkoľvek stranu. Takýto postoj je správny. V krátkodobom meradle sa EÚ musí sústrediť na dojednanie mieru medzi Gruzínskom a Ruskom, a to si vyžaduje neutralitu. Prímerie je krehké, roztržky stále pokračujú a zdá sa, že neexistuje spoločná pôda pre Rusko a Gruzínsko v dôležitých politických otázkach: Kto by mal v budúcnosti tieto provincia spravovať? Koho vojská majú udržiavať v Južnom Osetsku a Abcházsku mier? Kto má viesť vyjednávania týkajúce sa ich budúceho politického statusu? Až kým nebude nebezpečenstvo obnovenia vojnového konfliktu zažehnané, nesmie EÚ podniknúť žiadny krok, ktorý by poškodil jej neutralitu a znemožnil jej vystupovať v úlohe sprostredkovateľa. Aj vlády, ktoré sa postavili na stranu Gruzínska, by si mali uvedomiť, že EÚ môže najviac pomôcť tým, že vyjedná koniec vojny, čo zabráni omnoho silnejšej ruskej strane získať ešte viac z územia Gruzínska.
Z dlhodobého hľadiska by sa EÚ mala preniesť za hranice úlohy vyjednávača. Má záujem na tom, aby zabránila vojenským konfliktom na svojich východných hraniciach. Potrebuje tak nájsť spôsob, ako vyriešiť „zmrazené konflikty v Európe a odradiť Rusko, ako aj jeho susedov od ľahkomyseľného konania. Ako sa uvádza nižšie, EÚ bude mať ťažkosti zaujať voči Rusku spoločný postoj. Väčšina nápadov navrhnutých do dnešného dňa – ako napríklad potrestanie Ruska bojkotovaním olympiády v Soči – nebude fungovať. To však neznamená, že by EÚ nemala robiť nič. Najlepšou odpoveďou EÚ bude zvyšovať podporu východoeurópskym krajinám a sústreďovať projekty EÚ na znižovanie zraniteľnosti týchto krajín voči ruskému tlaku.
Malá nádej na spoločnú politiku k Rusku
Nemecko, Francúzsko a ďalšie krajiny hovoria, že to, čo sa Moskve vo všeobecnosti nepáči, nie je európsky vplyv, ale prítomnosť amerických vojenských síl. USA upozorňujú, že ruská kritika sa sústredí na rozšírenie NATO a na protiraketový obranný systém. Rusko je menej kritické k EÚ a to smeruje k odlíšeniu nových členských štátov. Ako Berlín, tak aj Paríž predpokladá, že Európa – minimálne západná časť – môže mať dobré vzťahy s Ruskom, dokonca aj napriek Putinovej novej agresívnej zahraničnej politike. Toto si striedavo vyžaduje NATO, aby sa vyhlo rozširovaniu Gruzínska a Ukrajiny. Vyžaduje si to aj EÚ, aby si udržalo ekonomickú a politickú spoluprácu s Ruskom.
Česko, Poľsko a spriaznené krajiny si myslia, že Rusko chce kontrolovať zahraničné politiky a ekonomiky svojich susedných štátov. Poukazujú na Putinov postoj, v ktorom opisuje kolaps Sovietskeho zväzu ako „jednej z najväčších tragédií 20. storočia“ a domnieva sa, že Moskva chce vytlačiť západný vplyv v bývalom sovietskom priestore. Pre nich je Gruzínsko začiatkom domina. Rusko taktiež pochybuje o teritoriálnej integrite Ukrajiny. Väčšina nových členských štátov argumentuje, že ak sa EÚ nepostaví na stranu Gruzínska, Rusko obnoví kontrolu všetkých svojich bývalých satelitných krajín.
Tieto rôzne predpoklady vykresľujú reakcie členských štátov EÚ na vojnu v Gruzínsku. Krajiny „ruského nápravného tábora“ argumentujú, že by EÚ mala potrestať Moskvu. Estónsky prezident Thomas Ilves požiadal o prerušenie rokovaní EÚ s Ruskom v priebehu júna 2008 (podobne ako britský minister zahraničných vecí David Miliband). Litovský minister zahraničných vecí povedal, že EÚ by mala pozastaviť spoluprácu s Moskvou a ukončiť rozhovory a zjednodušiť žiadosti o európske víza. Znie to pomstychtivo, ale Vilnius a Talin dúfa v odstrašenie Moskvy z používania vojenských síl v budúcnosti na kontrolu svojich susedov.
Nemecko, Francúzsko i iní nesúhlasia. Tvrdia, že je nefér separovať Moskvu, pretože Gruzínsko začalo vojnu. Nepochybujú o názoroch Varšavy či Prahy, že Rusko nejednalo v dobrej viere, čo sa týka studeného konfliktu v Gruzínsku, ale predpokladá, že Moskva je hlavne proti vplyvu USA.
Pokusy „potrestať“ Rusko ani neukončia nepriateľské akcie v Gruzínsku, ani nepomôžu vyhnúť sa vojne s východnou Európou. Vzťahy medzi Ruskom a EÚ sa v posledných rokoch stali viac napäté, Rusko vyjadrilo hrozby voči jednotlivým krajinám EÚ; napr. zamierenie jadrových riadených striel na Poľsko a Česko v prípade súhlasu umiestnenia amerických protiraketových systémov v ich krajinách. Keby EÚ začala hroziť Rusku, Moskva bude súperiť.
EÚ nemá právo kopírovať ruský agresívny tón. Gruzínska vojna a postoj Západu voči nej sa dotkol Moskvy. Niektorí politickí činitelia veria, že vojna bola pascou západu, aby pošpinila ruskú reputáciu. USA a iní podporujú Gruzínsko v atakovaní južného Osetska, takže Rusko bude zobrazené ako slabé (ak neodpovie) alebo ako agresívne (ak áno). Moskva by teda mala zamietnuť hrozby EÚ ako nezmyselne pokrytecké.
Okrem toho, vplyv EÚ je limitovaný. Má nejaký vplyv: Rusko nie je „darebácky“ štát; chce byť akceptovaným členom medzinárodného spoločenstva a chce, aby EÚ a NATO s Ruskom jednali ako s privilegovaným partnerom. Niektorí komentátori ruskej zahraničnej politiky už ľutujú škody, ktoré ovplyvnili ruské postavenie na medzinárodnej scéne. Dokonca aj štáty skupiny G8 spolu hovorili o gruzínskej kríze bez Ruska, ktoré je súčasťou G8. Keďže sa Moskva obáva o svoju reputáciu, možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo po piatich dňoch odvolala vojnu.
Túžba Moskvy po uznaní ako člena „civilizovaného“ medzinárodného spoločenstva dovoľuje EÚ hrať na citlivú stránku Ruska, čo sa týka ich statusu vo svete. Čo môže väčšina štátov EÚ spraviť, je vyradiť Rusko, keď sa niektoré európske krajiny zúčastnia rozhovorov G8 a nezahrnú do nich Rusko. Hrozba vylúčenia môže byť ako výstraha. Ale bojkot olympiády v Soči v roku 2014 ani nie, pretože počas 6 rokov sa vlády EÚ pomenia a Rusko to vie.
Revitalizácia východnej politiky EÚ
Európska reakcia na vojnu v Gruzínsku by sa mala sústrediť nie na Rusko, ale na krajiny okolo Ruska a EÚ. EÚ potrebuje revitalizovať svoju politiku voči východným susedom. Mal by to byť najefektívnejší spôsob ako stabilizovať bývalé komunistické krajiny a predísť ďalšej vojne v Európe.
Záujem EÚ vo východných susedoch sa zhusťuje v dvoch veciach: východná Európa by mala byť oslobodená od konfliktu a mala by byť ukotvená na západ – zaviazaná do úzkych inštitucionálnych a ekonomických vzťahov; dostatočne blízkych, ktoré by odstrašili nezodpovedné politiky a obohatili obe strany uľahčením vzájomného obchodu.
EÚ môže dokončiť oba ciele bez toho, aby sa dostala do sporu. Mala by však uskutočniť dve zmeny v jej politike voči východným susediacim krajinám.
V prvom rade by mala prevziať aktívnu rolu v ukončení konfliktov vo východnej Európe (ako navrhlo Švédsko, Česko a Poľsko v ich strategických dokumentoch na začiatku roku 2008). Ukrajina by mala sústrediť svoju pozornosť na EÚ. Ako Gruzínsko, Ukrajina sa rovnako chce pripojiť k EÚ a NATO, je rovnako zraniteľná voči ruskému nátlaku. Moskva má vojenské jednotky na území Ukrajiny (čiernomorská flotila v Sevastopole) a v časti Ukrajiny (hlavne Kryme), ktorá je vernejšia Moskve ako Kyjevu.
Nedávno to začalo Rusko využívať, aby zabránilo Ukrajine v sledovaní partnerstva v NATO. Súčasná ukrajinská vláda chce, aby ruská flotila opustila Ukrajinu, avšak ruský prezident Medvedev kritizuje postoj Kyjeva voči Sevastopoľu ako „neadekvátny“. Dňa 6. júna 2008 ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov povedal, že Ukrajina si „nezaslúži priateľstvo“ a poukázal, že zmluva z roku 1997 „predĺžila“ prenájom Sevastopoľu.
Ukrajina sa obáva, že ak sa zblíži s NATO, Rusko použije svoje vojenské sily na Kryme, a že pro-moskovská orientácia lokálnej populácie roztriešti Ukrajinu. To je možno to, čo mal Putina na mysli, keď v apríli 2008 povedal, že „krehkosť“ Ukrajiny môže zapríčiniť rozdelenie, ak sa krajina pripojí k NATO. Líder Krymskej komunistickej strany, Leonid Grach, sa vyhráža, že podporí secesiu polostrova, ak sa Ukrajina pripojí k NATO. Tri štvrtiny Sevastopolu tvoria Rusi, ktorí by podporili skôr Moskvu ako Kyjev.
Európa má silný záujem predísť konfliktu na jej hraniciach. Mala by jednať, aby redukovala ukrajinskú zraniteľnosť voči Rusku. Napr. EÚ by mala podporiť Kyjev, aby ponúkol dôveryhodný alternatívny zdroj príjmu stoviek tisíc dolárov pre Krym, ktorého existencia závisí na Sevastopole. Prístav bude potrebovať ďalšie využitie po odchode ruského námorníctva. Mal by sa stať obchodnou osou pre prosperitu Ukrajiny, export-riadiacu ekonomiku, ale keďže veci stoja, spojenie so zvyškom krajiny je úbohé. EÚ by malo poskytnúť financie na zdokonalenie ciest a železníc medzi Krymom a zvyškom krajiny, tak ako aj pripraviť Sevastopol na budúcu úlohu obchodného prístavu.
Ďalším spôsobom, ako znížiť krehkosť Ukrajiny voči Rusku je napr. schopnosť financovať nové televízne kanály, ktoré by nahradili ruské, ktoré slúžia ako hlavný zdroj správ pre občanov Ukrajiny na východe krajiny. Táto iniciatíva a všetky ostatné kroky bude musieť vychádzať z ukrajinskej vlády. Ale EÚ by mala ujasniť Kyjevu, že bude pripravená podporiť ich snahy, aby predišla konfliktu na Kryme.
V druhom rade by mala EÚ urýchliť snahy integrovať Ukrajinu ako i ďalšie susediace krajiny do Európskej únie. Rozšírenie EÚ bol dobrý nápad pred vojnou v Gruzínsku a konflikt len počiarkol jeho dôležitosť.
EÚ má silný dôvod zabrániť svojim susedom z neuváženého konania. Konflikt v Gruzínsku je jasným ponaučením, pretože Michail Saakašvili konal nezodpovedne. Zle odhadol ruské rozhodnutie a ochotu Západu pomôcť Gruzínsku. Akcie Tbilisi 7. augusta dali Rusku zámienku začať inváziu.
Najefektívnejším spôsobom pre EÚ ako mierniť takýto druh správania v budúcnosti je, že zdôrazní, že takéto destabilizujúce akcie podkopú výhliadky pre vstup do EÚ a NATO. Ukrajina, Moldavsko a ďalšie krajiny v susedstve si nemyslia, že EÚ seriózne plánuje prijatie týchto krajín. Nemecko, Francúzsko, Rakúsko, Holandsko a niekoľko ďalších krajín sa zdráhajú ďalšieho rozširovania.
Tieto krajiny by mali svojim kolegom povedať, že „vyčerpávajúce rozširovanie“ ničí schopnosť Európy stabilizovať svojich susedov. EÚ potrebuje vykonávať väčší vplyv vo východnej Európe, ak chce od regionálnych vlád, aby prevzali európske bezpečnostné záujmy do úvahy, pokiaľ ide o obchodovanie, resp. jednanie s Ruskom.
EÚ a Ukrajina negociovali nové partnerstvo a dohodu o spolupráci a sú naplánované na samit konajúci sa 8. septembra. Na tomto stretnutí by EÚ mala dať jasný signál, či bude Ukrajina vítaná pripojiť sa k EÚ, akonáhle bude vyhovie prístupovým kritériám. A EÚ by mala urýchliť negociácie partnerskej zmluvy a rozžíriť svoju podporu voči Ukrajine (viac víz, viac štipendií).
Nové vzťahy s Ruskom
Niektoré európske krajiny vzdorujú návrhom za predpokladu, že Rusko ich bude považovať za provokatívne. Zdôvodnenie pre bližšiu integráciu Ukrajiny nie je anti-ruské, ale umožňuje predísť etnickým konfliktom. Európa ako celok, zahŕňajúc Rusko, bude úspešná, ak spoločné susedstvo zostane mierové a stabilné.
Je to tak obzvlášť po vojne v Gruzínsku – Rusko môže vzdorovať pohybom, ktoré zmenšia jeho vplyv na Ukrajinu, tak ako stiahnutie loďstva zo Sevastopoľu. EÚ by ale mala byť ochotná podstúpiť riziko Moskvy, keďže jej životnými záujmami sú hmotné záujmy.
Krajiny hlboko vnútri hraníc EÚ by si mali pripomenúť, aké boli úspešné, keď do EÚ a NATO vstúpili Česko, Poľsko a ďalšie komunistické krajiny. Nemecko, Rakúsko a iní prestali byť hraničnými štátmi; ukončili sa obavy o nestabilitu na ich bezprostredných hraniciach. Krajiny, ktoré v súčasnosti tvoria hranice EÚ potrebujú taktiež stabilitu.
Preklad článku: Lucia Mäčková, Slovenská atlantická komisia
Na pridávanie komentárov musíte byť registrovaným členom a musíte byť prihlásený.
