Aj tie najpesimistickejšie svetové predpovede rozvoja jadrovej energetiky vo svete odhadujú výstavbu jadrových elektrární o celkovom výkone cca 150 GW do roku 2030, ak by sa mali aspoň nahradiť tie jadrové elektrárne, ktoré sa plánujú vyraďovať. Optimistické scenáre hovoria až o 700GW. Aj v porovnaní s historickým maximálnym prírastkom inštalovaného výkonu z jadrových elektrární na úrovni 210 GW z obdobia 1980-1990 prichádza „jadrová renesancia“, ktorá je vyvolaná najmä snahou o energetickú bezpečnosť jednotlivých krajín. Po viacerých rokoch všemožného úsilia o čo najširšie využívanie obnoviteľných zdrojov sa ukazuje, že ich potenciál vo väčšine krajín nedosahuje ani 20%. Pri narastajúcich cenách fosílnych palív, ako aj ich dohľadnej vyčerpateľnosti, sa jadrová energia stáva jedným z pilierov trvaloudržateľného rozvoja.
Na zvýšenie akceptácie jadrovej energetiky v rámci Európskej únie malo nepochybne významný vplyv jej rozšírenie z EÚ(15) na EÚ(27). V roku 2004 bolo v EÚ(15) spolu so Švajčiarskom v prevádzke 135 jadrových blokov s celkovým inštalovaný výkon 124 154 MW. Desať nových prístupových krajín EÚ rozšírilo jadrový park o 18 jadrových blokov s výkonom 9 586 MW. Bulharsko a Rumunsko, ktoré vstúpili do EÚ v roku 2006 priniesli ďalšie bloky v Kozloduji (Belene) a Cernej vode. V roku 2004 sa v EÚ(15) vyrobilo celkom 2 604 TWh elektrickej energie. Podiel výroby z jadrových elektrární predstavoval 33,3%. Rozšírením EÚ (15) na EÚ(27) sa tento podiel podstatne nezmenil, ale do Európskej únie vstúpili krajiny, ktoré i v Európskom parlamente dávajú hlasne najavo, že chcú využívať jadrovú energetiku a stavať nové jadrové bloky. Dôvodmi sú najmä bezpečnosť a ekonomickosť dodávok energie pokrývajúcich vzrastajúce potreby. Nové JE majú prispieť ku zníženiu očakávaných importov energie a tým podmienenej hospodárskej závislosti). Ďalšími dôvodmi sú dostupnosť energetických zdrojov a príspevok ku znižovaniu škodlivých emisií. Dnes vo svete prevádzkuje jadrové elektrárne 31 štátov. Svoje prvé JE pripravujú krajiny ako Irán, Indonézia, Vietnam, Egypt, Poľsko a Turecko. USA plánujú 50% nárast výkonu z JE do 20 rokov, pričom v súčasnosti dokončujú prípravnú etapu pozostávajúcu z dvoch krokov:
1. predlžovanie životnosti existujúcich JE zo 40 na 60 rokov (zo 104 blokov o to požiadalo 69 a viac ako 30 už predĺženú licenciu dostalo.
2. precízna príprava nových typov reaktorov a ich licencovanie pre americký, ale aj svetový trh, kde americké firmy chcú byť dominantné .
Výstavba nových amerických blokov (zvažované typy AP1000, ABWR, EPR) by mala prebiehať cca od roku 2010 všeobecne na už overených lokalitách. Japonsko, Kórea a Rusko deklarujú ďalší významný rozvoj svojej JE. Hoci v prípade Ruska sa o búrlivom rozvoji hovorí už mnoho rokov (do roku 2030 plánujú 29 nových blokov), skutočná výstavba nie je až tak viditeľná. Čína a India plánujú desiatky nových JE do 20 rokov. Avšak na rozdiel od Ruska, kontrakty na dodávku nových JE sa podpisujú a práce bežia. Čína je v súčasnosti určite najzaujímavejší trh pre všetkých potenciálnych dodávateľov jadrových zariadení.
Skúsme sa zamyslieť nad podstatou a stratégiou ďalšieho vývoja. Vo väčšine krajín západnej Európy dochádza v poslednej dobe ku postupnej zmene mienky v prospech jadra. Popri energetickej bezpečnosti je významným argumentom aj ekonomickosť nových JE. Hlavným dôvodom pre výstavbu vo Fínsku bola práve ekonomická výhodnosť. Fínsky vládny predstavitelia pri schvaľovaní výstavby novej jadrovej elektrárne v Olkiluote hovorili, že na pokrytie energetických potrieb je blok typu EPR ekonomicky najvýhodnejším riešením a až potom spomínali znižovanie emisií CO2 a skleníkový efekt, ako aj potrebu bezpečnej dodávky elektrickej energie. Na druhej strane, v krajinách ako Nemecko a Španielsko je znižovanie emisií z JE spomínané ako hlavná prednosť JE. Nemecko, kde už dlhé roky určujú politické smerovanie socialisti (v minulosti spolu so Zelenými) sa s úsmevom spomína tzv. „švédska cesta“ – t.j. oficiálne deklarované zatváranie JE, ale v skutočnosti predlžovanie ich životnosti. Podľa „Statistics and prospects for the European electricity sector“ (správa Eurelectric, september 2002), bude v roku 2020 schopné vyvážať elektrickú energiu len Francúzsko. Celý vývoz nepokryje ale ani polovicu potrieb dovozu Talianska. V máji 2008 deklaroval premiér Berlusconi potrebu urýchlenej výstavby nových energetických zdrojov vrátane JE.
Bulharsko, ČR, Rumunsko, Maďarsko a Ukrajina uvažujú s výstavbou ďalších blokov viac-menej z podobných dôvodov ako Slovensko. Vychádzajú z potrieb hospodárstva, obnovy jadrového parku, ako aj z výhodného využitia existujúcej infraštruktúry a skúseností s jadrom na minimalizáciu importu, resp. výhodný export elektrickej energie.
Deklarovaná orientácia na JE, v mnohých prípadoch jednoznačne podporovaná aj vyhláseniami vládnych predstaviteľov však dnes neznamená, že dodávatelia niekomu dajú niečo zadarmo, resp. „in reduced prototype price“ ako v prípade fínskeho Olkiluota 3. Veľké spoločnosti, ktoré ponúkajú dodávku JE „na kľúč“, sú momentálne v zlej situácii. Nízka výstavba v posledných 20 rokoch im spôsobila podstatnú redukciu výrobných a najmä ľudských kapacít. Ich opätovné zvýšenie je veľmi náročných a dlhodobým procesom.
Nový jadrový blok musí spĺňať všetky požiadavky národnej i európskej legislatívy EUR (European Utility Requirenments), preto malé krajiny, ktoré by si chceli postaviť len jeden blok budú odsúvané za také krajiny, kde sa predpokladá výstavba 2, 4 alebo viac rovnakých blokov (z tohto pohľadu je dnes v Európe najzaujímavejšia Veľká Británia, ktorá rozbieha svoj renovačný jadrový program – avšak zatiaľ len vo verbálnej rovine...). Slovensko predíde mnohým problémom, len ak bude dostatočne rýchle a rozhodné. Malo by začať urýchlene konať v zmysle nedávno prijatej Stratégie energetickej bezpečnosti, ktorá zahŕňa popri dokončení EMO3,4 aj výstavbu nových jadrových zdrojov do roku 2025 o výkone cca 1200 MWe.
Všetci chcú stavať len overený a vysoko ekonomický blok so životnosťou 60+. Výstavba musí byť nadčasová, nakoľko jej optimistický odhad pre slovenské podmienky je asi 15 rokov.
Nové bloky budú pravdepodobne na úrovni 1200 MWe a viac. Najdôležitejšia je dlhodobá ekonomika prevádzky a nie rýchla návratnosť investície. Viaceré analýzy potvrdili, že 60+ môže znamenať 80 i viac rokov prevádzky, preto je výrobná cena MWh mimoriadne dôležitá. I malé krajiny ako Fínsko, Litva, Švajčiarsko, prípadne Maďarsko uvažujú s EPR s 1650 MWe. Siete a záložný výkon sú riešiteľné (nevyhnutné zvyšovanie prenosových kapacít, koordinácia na úrovni UCTE, budovanie nových záložných zdrojov). Napr. Fínsko už teraz pripravuje svoj 2. EPR, pričom v požiadavkách na turbínu súčasného EPR v Olkiluote sa ráta s neskorším zvýšením výkonu až na 1800 MWe. I bloky AP1000 a VVER1000 uvažujú s výkonmi 1180, resp.1200 MWe. Na trhu je ešte SWR1000 (nemecký varný reaktor – nestojí však ani prototyp), CANDU650 (obdobný ako Cernavoda v Rumunsku), resp. japonské varné alebo kórejské reaktory, ale tadiaľto asi reálne úvahy nevedú. Netreba zabúdať ani na transportné možnosti najväčších komponentov. V prípade varných reaktorov dosahujú hmotnosti tlakovej nádoby až 1000 ton. Tlaková nádoba EPR váži „len“ okolo 700 ton. V prípade AP1000 sú kľúčovými komponentmi parogenerátory. Keďže Slovensko má limitovanú riečnu dopravu, všetko bude treba priviesť asi po cestách. Tlaková nádoba VVER-440 typ V-213 (výška 11,8 m, priemer 3,84 m váha 215 ton) je z pohľadu transportovateľnosti „malina“.
Ak Slovensko sníva o nových jadrových blokoch, bude musieť zvažovať najmä VVER1000, AP1000 a EPR1650 (berúc v úvahu najmä naše skúsenosti s prevádzkou tlakovodných reaktorov a snahu o dlhodobú ekonomickú výhodnosť). Problém výstavby nových jadrových blokov je preto úzko spojený so zásadnou rekonštrukciou našej prenosovej sústavy, ktorá by na viac umožňovala aj využívanie zahraničných záložných zdrojov. Bohužiaľ úvahy o prečerpávacej vodnej elektrárni Gabčíkovo-Nagymaros s 900 MWe špičkového výkonu sa dnes zdajú byť už nenávratnou minulosťou.
O problémoch s výstavbou jadrových blokov v Československu sa môžeme dozvedieť z literatúry alebo z rozprávania pamätníkov. Určite sa dá poučiť z predchádzajúcich skúseností, ale dnes je potrebné zohľadniť aj nové faktory vyplývajúce zo svetovej globalizácie, iného politického usporiadania, technických a bezpečnostných štandardov, ako aj domácej a európskej legislatívy. Mať peniaze, resp. potenciálnych investorov nie je postačujúce. Naša jadrová infraštruktúra i priemysel sa bude musieť „preladiť“ na novú kvalitatívnu úroveň. Dostavba Mochoviec 3 a 4 iste významne napomôže v tomto procese a dá nášmu pohľadu pravdepodobne nové dimenzie.
autor: Vladimír Slugeň Slovenská technická univerzitaNa pridávanie komentárov musíte byť registrovaným členom a musíte byť prihlásený.
