M.M. Vážený pán veľvyslanec, ako iste viete, Slovenská atlantická komisia v roku 2008 oslavuje 15. výročie svojho založenia, v tomto roku sa teda dožíva rovnakého veku ako Slovenská republika. Čo Vy osobne považujete za najvýznamnejší prínos Slovenskej atlantickej komisie pre mimovládnu sféru na Slovensku?
M.B. Slovenská atlantická komisia prešla veľmi dramatickým vývojom, podobne ako Slovenská republika: na začiatku bolo ujasňovanie si toho, kam chceme patriť, aké sú naše národné, občianske, štátne, bezpečnostné a zahraničnopolitické záujmy. Slovenská atlantická komisia bola jednou z tých mimovládnych organizácií, ktoré prispeli k tomuto vyjasňovaniu. Spočiatku ju profilovali slovenskí diplomati pôsobiaci v rámci Ministerstva zahraničných vecí, ktorým záležalo na tom, aby Slovensko malo obdobnú organizáciu, aká už fungovala v iných západných krajinách. Popri týchto diplomatoch, medzi ktorých patril aj dnešný noozvolený prezident SAK Rastislav Káčer, sa na slovenskej zahraničnopolitickej scéne popri osobnostiach ako Pavol Demeš, Magda Vašáryová alebo Rudolf Chmel profilovalo aj viacero mladých ľudí, napríklad Svetoslav Bombík, Miroslav Wlachovský, Alexander Duleba, Pavol Lukáč a ďalší, ktorí po kľúčových protagonistoch slovenského Novembra 1989 boli ďalšou generáciou presadzujúcou zapojenie Slovenska do euroatlantických štruktúr a ktorí posúvali debatu o slovenských zahraničnopolitických prioritách a bezpečnostných záujmoch ďalej.
Komisia teda mala v sebe takpovediac „zdravé gény“ – pôsobili v nej ľudia, ktorí, obrazne povedané, vedeli, „kde je sever“, to jest Západ; uvedomovali si, že Slovensko je svojimi dejinami a kultúrou jeho súčasťou, a ide o to, aby príslušnosť k západnému civilizačno-kultúrnemu okruhu dostala aj svoje zahraničnopolitické a bezpečnostné ukotvenie.
V nasledujúcej fáze vývoja niektorí z pôvodných zakladateľov a ich pokračovateľov sa venovali aj iným úlohám, Slovenská republika sa oficiálne a s vervou pustila do náročného integračného procesu, na plnohodnotnú činnosť Slovenskej atlantickej komisie nebolo dosť síl, na medzinárodnej scéne nevystupovala. Bolo dôležité, aby sa našli pokračovatelia, a to sa podarilo, zásluhou ďalšej mladšej generácie, ľudí ako Mário Nicolini či Robert Vass, ktorí princípy atlanticizmu a s ním spojené témy rozvíjali a udržiavali aj v mimobratislavskom prostredí a zaslúžili sa o zrod a úspešný rozvoj Euro-atlantického centra v Banskej Bystrici.
Róbert Vass pred nejakými štyrmi-piatimi rokmi uvažoval o tom, ako činnosť Slovenskej atlantickej komisie oživiť. Jednou z alternatív bolo obrátiť sa na starších, skúsenejších diplomatov. Vážil som si, že sa na mňa obrátil s ponukou výraznejšie sa v SAK angažovať, no zároveň som ho veľmi povzbudzoval k tomu, aby sa naopak do toho pustil predovšetkým on sám a zhromaždil okolo seba mladých ľudí, ktorí majú vôľu, chuť, odvahu a čas, a ktorí jednoducho chcú vniesť vlastný príspevok do fungovania organizácie. A to sa, myslím, v tom nasledujúcom období podarilo, vďaka spolupráci všetkých dôležitých aktérov. Dnes, po takomto silnom vklade mladšej generácie, má zase zmysel naplno zužitkovať skúsenosti takého uznávaného diplomata, akým je Rastislav Káčer, človeka s veľkými zásluhami o euroatlantické zakotvenie Slovenska a bohatými medzinárodnými kontaktmi – Slovenská atlantická komisia má na poste prezidenta primeranú osobnosť.
Začína tak podľa mňa nové obdobie, v ktorom je potrebné spojiť dynamizmus s určitou expertízou, s politickými a diplomatickými skúsenosťami, ktoré Slovenská atlantická komisia má. Je to pozoruhodný oblúk, ktorý táto organizácia opísala. Európska i stredoeurópska skutočnosť totiž ukazujú, že žijeme v trochu inom období, v ktorom prirodzený atlanticizmus, prítomný v začiatkoch budovania novej demokracie a trhovej ekonomiky,dnes už nie je samozrejmosťou a je z rôznych strán spochybňovaný a kritizovaný. Z tohto dôvodu sú dôležití noví ľudia, noví aktéri.
M.M. Moja druhá otázka sa týka vlajkových projektov Slovenskej atlantickej komisie, ktorými sú konferencia GLOBSEC, magazín EURO-ATLANTIC QUARTERLY alebo „Budovanie demokracie v Iraku“. V čom si myslíte, že tieto projekty predstavovali zásadný prínos pre budovanie bezpečnostnej komunity na Slovensku?
M.B. Domnievam sa, že časopis EURO-ATLANTIC QUARTERLY bol a je dôležitý, odráža hlas mladšej generácie, hlas nových aktérov, ich záujem o zahraničnopolitické dianie. Magazín plní nielen dôležitú informačnú rolu, ale prináša aj potrebnú expertízu, kultivuje zahraničnopolitické a bezpečnostné myslenie, pomáha mladšej generácii nájsť si svoje miesto v tejto oblasti. Ako jeden z mála systematicky komunikuje o význame a meniacom sa profile NATO, venuje sa tiež krajinám západného Balkánu, Ukrajine. Učí svojich čitateľov myslieť. Som rád, že takýto časopis existuje.
A takisto GLOBSEC- myslím si, že sa konferenciu podarilo Slovenskej atlantickej komisii v spolupráci s ďalšími partnermi, napr. Euro-atlantickým centrom, zakotviť a stabilizovať, aj v spolupráci s oficiálnymi akademickými či politickými štruktúrami. Je veľmi dobré, že oficiálne štruktúry berú SAC aj EAC vážne, že s nimi spolupracujú na serióznych podujatiach o bezpečnosti. Myslím si tiež, že Slovensko dnes má na to, aby sem chodili významné osobnosti zahranično-politického diania. Tieto budú chodiť na Slovensko vtedy, keď uvidia, že sú tu ľudia, ktorým na tom záleží, ktorí chcú a vedia takéto podujatia robiť, že sú ľudia, ktorí majú čo povedať a majú ako prospieť.
M.M. Moja tretia a posledná otázka je nasledovná: myslíte si, že na Slovensku existuje reálna možnosť, aby tu existovala jednotná platforma pre širšiu diskusiu o bezpečnosti a medzinárodných vzťahoch? (Touto jednotnou platformou mám na mysli Slovenskú atlantickú komisiu alebo prípadne inú organizáciu, resp. fórum)
Od začiatku rozvoja a fungovania slovenského mimovládneho (tretieho či neziskového) sektora sme viacerí hovorili o tom, že na to, aby sa vyhral kľúčový zápasoch o charakter štátu a jeho prozápadné smerovanie v 90. rokoch, na to, aby Slovensko úspešne napredovalo, sa treba pridržiavať troch základných princípov, troch K: komunikácie, kooperácie a koordinácie. Komunikácia je absolútne nevyhnutná, tam, kde je to možné, je potrebná kooperácia, a v konkrétnych úlohách aj koordinácia spoločných aktivít. No a v tomto zmysle by som chcel povedať, že každý, kto chce byť platný a zmysluplný hráč v tomto teréne, to znamená každý, kto bude ochotný a schopný prispieť k debate, nech sa k tomu pripojí. Ja si myslím, že Slovenská atlantická komisia stojí na pevných nohách, Euro-atlantické centrum má kapacity na pokračovanie a rozvoj a obe inštitúcie sú už dostatočne vyprofilované, aby mohli prizývať ďalších partnerov.
Brány pre kooperáciu by mali byť otvorené aj pre ďalších účastníkov a ako bude rásť (čo sme mali i dnes možnosť vidieť) bezpečnostná komunita na Slovensku, verme, že sa i u nás vytvorí to, čo v iných krajinách, starších a skúsenejších západných demokraciách. To znamená, že ľudia z akademických a politických štruktúr, z biznisu, bezpečnostných, zahranično-politických štruktúr, ako i politických strán, študenti i ľudia zo širšieho spoločenstva, budú schopní diskutovať o otázkach bezpečnosti. Máme tu taktiež Slovenskú spoločnosť pre zahraničnú politiku, výskumné centrum SFPA, kde je priestor otvorený pre spoluprácu. U nás je však členov bezpečnostnej komunity zatiaľ stále tak málo, že ich vnútorným princípom by mala byť spolupráca a otvorené dvere pre každého, kto chce prispieť k demokratickej a euroatlantickej budúcnosti Slovenska.
Rozhovor uskutočnil Miroslav Mizera 29. septembra 2008
Zdroj obrázku: www.democratictransitions.org
Na pridávanie komentárov musíte byť registrovaným členom a musíte byť prihlásený.
