V apríli 2008 sa bude konať samit NATO v Bukurešti, čo očakáva Slovenská Republika od nadchádzajúceho summitu? S akými návrhmi sa chceme zapojiť do diskusie, aká je naša agenda?
I.S. V zhode s inými spojencami od aprílového samitu aj Slovensko očakáva vnútorné, ako aj vonkajšie konsolidovanie, ba možno povedať mobilizovanie úsilia spojencov a širšie medzinárodného spoločenstva na dosiahnutie nezvratnosti stabilizácie Afganistanu, očakávame dôležité rozhodnutia v oblasti široko definovaných „vonkajších vzťahov NATO“ a posuny rozvíjajúce schopnosť NATO postaviť sa novým výzvam. Bude tvoriť aj úvod k budúcoročnému, výročnému samitu Aliancie , od ktorého si sľubujeme rozhodnutia smerujúce k prehĺbeniu strategického konsenzu spojencov, v podobe rozhodnutia o vypracovaní nového Strategického konceptu NATO, alebo prijatia iného podobného dokumentu.
Ak by sme mali hovoriť o úzko „slovenskej agende“ pre samit v Bukurešti, potom je naším bezprostredným bezpečnostnopolitickým záujmom zvládnutie prijatia trojice balkánskych kandidátov – Albánska, Chorvátska a Macedónska – do NATO aj vo väzbe na iných, integračne slabšie pokrytých, resp. vôbec nepokrytých aktérov regiónu, teda Srbsko, Bosnu a Hercegovinu a Čiernu Horu, resp. Kosovo, uspokojenie záujmu Ukrajiny a Gruzínska o nájdenie novej kvality vzťahov dvoch krajín s NATO a pokračovanie v hľadaní spôsobu, ako čo najefektívnejšie využiť európske prvky projektu protiraketovej obrany USA v prospech všetkých spojencov.
Na samite v Bukurešti sa očakáva aj riešenie otázky ďalšieho rozširovania Aliancie. Všeobecne sa očakáva prijatie Albánska, Chorvátska a Republiky Macedónsko. Aký bude mať podľa Vás dopad toto rozšírenie na NATO? Aký je potenciál troch kandidátskych krajín, čím môžu prispieť z politického hľadiska, prípadne aký bude ich vojenský prínos?
I.S. Vysoko pravdepodobné – ale v tomto okamihu ešte kvôli známemu sporu o názov Macedónska nie samozrejmé prijatie celej balkánskej trojky do Aliancie – podľa Slovenska prispeje k vnútornej stabilite dnešných kandidátov i regionálnej stabilite priestoru Západného Balkánu, ktorý v postudenovojnovom období Európanom predstavil až príliš často vojenské riešenia vnútorných či tamojších medzištátnych konfliktov, ktoré sme v iných častiach nášho kontinentu naopak zvládli predovšetkým cestou rokovaní. Významnú úlohu môžu (musia) tieto krajiny už ako členovia NATO zohrať aj pri absorbovaní kosovského problému – a to bez ohľadu na to, či sa na rovnicu jeho riešenia pozeráme ako na správnu alebo – teraz hovorím ako diplomatický predstaviteľ Slovenska – „suboptimálnu“.
Začal som z primárne politického argumentu pre prijatie balkánskej trojky – ale ten je v súlade s logikou Washingtonskej zmluvy, ktorá, zjednodušene, hovorí, že terajší členovia budú pri posudzovaní vhodnosti rozšírenia NATO o toho-ktorého kandidáta hľadieť na bezpečnostný záujem organizácie, teda budú konať vlastne egoisticky. To však neznamená, že spojenci nehľadeli a nebudú hľadieť aj na reálne vojensko-politické potenciály každého z kandidátov a ich prínos k spoločnému potenciálu per se. Z charakteru vnútorných diskusií o vybraných členoch trojky môžem usudzovať, že po vstupe budú predsa len pod väčším tlakom na rýchle dostihnutie pre NATO obvyklej všestrannej vnútornej úrovne zrelosti, než tomu bolo po roku 2004, teda po poslednom rozšírení.
Po samite v Rige ostala otvorená otázka hraníc a postavenia NATO v súčasnom svete. Diskutovalo sa o prehlbovaní spolupráce s vzdialenejšími krajinami, ako sú Austrália, Japonsko a Južná Kórea, no konkrétne kroky neboli prijaté. Majú lídri členských krajín po dvoch rokoch jasnejšiu predstavu o tom, či sa bude Aliancia ďalej vyvíjať ako forma regionálnej bezpečnosti, alebo sa bude alebo sa začne transformovať na globálnu organizáciu?
I.S. Toto je skutočne jedna z „večných aliančných otázok“, presahujúca najbližšie Bukurešť, budúcoročný jubilejný samit, či ak chcete samit, ktorý sa roku 2010 uskutoční v Portugalsku. Spojenci na ňu hľadajú odpoveď od čias, keď porazili Varšavskú zmluvu bez toho, že by museli takpovediac čo len raz vystreliť, čo je mimochodom par excellence, čítanková ukážka politicko-vojenského triumfu.
Hoci vnútri Aliancie jestvuje niekoľko členov, ktorí si vedia predstaviť aj širšie poňaté globálne pôsobenie NATO, myslím že gro spojencov na túto otázku nateraz odpovedá realisticko-pragmaticky. Odpoveďou je potom schopnosť – politická aj vojenská - kolektívneho pôsobenia Aliancie prakticky kdekoľvek na svete, tak aby bolo možné neutralizovať hrozbu pre Alianciu ako celok alebo pre jej jednotlivého člena (pripomeniem mušketiersky princíp, na ktorého integrite NATO stojí a – pre úplnosť poviem – aj padá) tam, kde vzniká – a ak je to Afganistan, potom bude Aliancia v Afganistane, a ak je to v Darfúre a môže priniesť pridanú hodnotu, potom bude v Darfúre. Teda Aliancia nie ako globálny policajt, ale ako organizácia schopná selektívne zasahovať tam, kde sa nájde konsenzus spojencov, že pre to jestvuje odôvodnená potreba.
V súvislosti z nadchádzajúcim samitom v Bukurešti opäť hlasnejšie rezonuje otázka participácie členských krajín na misii ISAF v Afganistane. USA, Veľká Británia a Kanada teraz dôraznejšie apelujú na európskych spojencov, aby navýšili počet vyslaných vojakov a zhodnotili ich presun zo severu do nebezpečnejších, južných častí krajiny. Aká bude podľa Vás reakcia Európy a ako ovplyvní stabilizačná misia ISAF vzťahy vo vnútri Aliancie ? Ako bude reagovať na výzvu tohto druhu Slovensko?
I.S. Operácia ISAF už teraz významne pretvára celý komplex vzťahov, väzieb, problémov, súvislostí atď. súhrnne nazvaných „NATO“. Prevažujúco sa tak deje v pozitívnom zmysle, a preto, samozrejme, bez potrebného záujmu mediálnym sprostredkovateľov a multiplikátorov. Ak celkom náročky začnem z pozitívnych dôsledkov, „Projekt Afganistan“ je pre NATO a jeho členov predovšetkým veľkou univerzitou toho, pred akým najpravdepodobnejším protivníkom bude NATO brániť svojich občanov v 21. storočí. Teda skrátene protivníkom, ktorý sa ocitol prakticky mimo akýchkoľvek obmedzení civilizovaného sveta – na rozdiel od nás. A táto skúška, ide o najrozsiahlejšiu, najzložitejšiu operáciu Aliancie v jej dejinách, nemôže nemať dôsledky na spôsob, ako v NATO robíme veci, pričom len za štyri roky, čo je Slovensko členom, vidno významný posun pri rozvoji politických, ale predovšetkým vojenských nástrojov.
Ak chceme najprv hovoriť o výzvach najväčším európskym krajinám, aby sa viac angažovali na juhu krajiny, treba si uvedomiť, že napríklad Nemecko, Taliansko či Španielsko plnia na severe a západe Afganistanu, kde sú masívne angažované, neodmysliteľnú stabilizačnú funkciu, lokálne nesú hlavnú časť bremena a ich odchod na juh by vytvoril bezpečnostné vákuum inde.
Celkovo som miernym optimistom - dávam okrem iného do pozornosti masívny nástup Poľska po tom, čo začalo svoje jednotky sťahovať z Iraku. Dávam do pozornosti obnovený záujem Francúzska o Alianciu a jej kľúčovú operáciu. „Krajiny veľkosti Slovenska“, vrátane samotného Slovenska, zasa už v minulosti dokázali, že vedia reagovať na výzvy Holandska a Kanady, aby im aspoň dočasne či čiastočne pomohli oddýchnuť si od záťaže bojov na predsa len bezpečnostne najexponovanejšom juhu. Čoho sa však treba vyvarovať, je fenomén, ktorý generálny tajomník de Hoop Scheffer zvykne kriticky nazývať „generovanie síl cez médiá“, teda istá megafónová diplomacia na aliančný spôsob. Takýto spôsob vzájomného presviedčania v konečnom znamená, že zneisťujeme verejnosti vo vlastných krajinách, zneisťujeme medzinárodnú a afgánsku verejnosť a s ľahkým sarkazmom poviem, že naopak “vyvolávame falošné ilúzie“ v radoch nášho protivníka či v tom segmente medzinárodnej verejnej mienky, ktorá má s Afganistanom a v Afganistane diametrálne iné záujmy než Aliancia...
Nedávno vzbudila pozornosť ruská výhrada k plánovanému budovaniu radarových základní v Českej Republike a Poľsku. Rusko sa údajne obáva toho, že americký protiraketový štít v Európe naruší jeho bezpečnostné záujmy a strategickú rovnováhu v Európe, a preto začalo podnikať isté odvetné kroky v podobe odstúpenia od Zmluvy o konvenčných ozbrojených silách v Európe. Vníma NATO tento krok ako potenciálnu hrozbu?
I.S. Ak by som mal na vašu otázku reagovať v čisto vojenskom zmysle, obmedzím sa na holú polvetu, že prípadné vystúpenie Ruska zo Zmluvy o konvenčných ozbrojených silách v Európe pre NATO hrozbu nepredstavuje.
Škodlivosť tohto možného kroku Ruska – nehovoriac už o absurdnosti zmiešavania kategórií zbraňových systémov – je v tom, že by významný signatár zmluvy celkom cielene vytiahol z architektúry postudenovojnovej bezpečnostnej európskej stavby veľmi dôležitú tehličku so zrejme ďalekosiahlymi dôsledkami pre jej celú statiku, pričom s predvídateľne nepriaznivými dôsledkami pre všetkých zúčastnených, paradoxne však určite nie najnepriaznivejšími pre toho, komu je tento krok „servírovaný“ – a tu odkážem na svoje úvodné tvrdenie.
Pokiaľ ide o meritum sporu - princípy, za akých sa vie Aliancia a Rusko pohnúť z mŕtveho bodu v rokovaniach o ratifikácii adaptovanej zmluvy, teda naplnenie požiadavky členov NATO na odchod ruských vojsk z územia Gruzínska a Moldavska, známych istanbulských záväzkov Ruska, sú posvätné a nedotknuteľné osobitne pre Slovensko, ktoré bolo v dejinách až príliš často objektom vojenskej okupácie, naposledy, ani nie jednu generáciu dozadu, sovietskymi vojskami.
Kosovo sa vyhlásením nezávislosti stalo samostatným štátom, čo v praxi znamená, že misia KFOR v súčasnosti operuje už na území nového štátu. Vyplývajú z toho pre Alianciu a jej členské krajiny nejaké zmeny v legislatívnych opatreniach a stratégii vedenia samotnej misie? Chystá sa Slovensko zmeniť formu svojej participácie?
I.S. Pokiaľ ide o legislatívny základ a stratégiu, Aliancia svoje pôsobenie v Kosove postavila na troch pilieroch – neangažovala sa v biznise uznávania nezávislosti Kosova a rigorózne potvrdzovala a potvrdzuje svoju nestrannosť v spore; deklarovala pripravenosť ostať v Kosove dovtedy, kým si to potreby regionálnej bezpečnosti vyžiadajú a napokon, ako nespochybniteľná medzinárodnoprávna báza, mandát jej naďalej slúži rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN 1244/1999.
Samozrejme, plánovanie a výkon svojho pôsobenia NATO začalo prispôsobovať skutočnosti, že sa v týchto mesiacoch na pôde Kosova etabluje misia EULEX s ambíciou postupne prevziať funkcie misie pod vedením OSN.
Pokiaľ ide o Slovensko, spomenutý obozretný a statusovo neutrálny postup Aliancie ako celku garantuje podmienky pre plynulé nadviazanie na našu doterajšiu aktívnu účasť v operácii KFOR.
Vzhľadom na potenciálne zneužitie civilnej informačnej infraštruktúry je v súčasnosti potrebné, aby si jednotlivé medzinárodné organizácie definovali politiku aj v oblasti obrany pred kyberzločinom. Uvažuje NATO o vytvorení kompetentného orgánu, ktorý by zdieľal spravodajské informácie a koordinoval kroky proti kyberzločinu?
I.S. Najbližšie k orgánu, na aký sa spytujete, je tzv. centrum výnimočnosti pre ochranu informačných systémov, ktoré vzniká, neprekvapivo, v Estónsku a do ktorého plánuje personálne prispieť aj Slovensko. Jeho úlohou je rozvoj tejto agendy v podmienkach Aliancie v podobe navrhovania spoločných doktrín a prípravy národných odborníkov a v budúcnosti nemožno vylúčiť, že navrhne aj istú inštitucionalizáciu v duchu vašej otázky.
Medzi najnovšie výzvy bezpochyby patrí i energetická bezpečnosť, existuje v rámci Aliancie spoločný postoj k otázke energetickej bezpečnosti? Na ktoré oblasti energetickej bezpečnosti by sa podľa Vás mohlo NATO v blízkej budúcnosti zamerať?
I.S. Aliancia spoločné chápanie úlohy NATO v tejto oblasti ešte len hľadá, je predmetom predsamitových rokovaní. Jej spektrum by sa mohlo začínať podpornou, skôr vojenskou funkciou NATO pri ochrane energetickej kritickej infraštruktúry a na najambicióznejšej strane škály by mohlo končiť globálnym bezpečnostno-politickým pôsobením Aliancie na medzinárodnej scéne. Zároveň nezabúdajme, že NATO vďaka sieti vzťahov v rámci rozličných partnerských formátov môže zohrať významnú stabilizačnú funkciu v regiónoch spätých z produkciou a prepravou energetických surovín. Ako organizácia založená na konsenzuálnom prijímaní rozhodnutí, výsledok bude niekde medzi spomenutými krajnými polohami.
autor: Martina Hodúlová Slovenská atlantická komisiaNa pridávanie komentárov musíte byť registrovaným členom a musíte byť prihlásený.
