Interview s veľvyslancom RASTISLAVOM KÁČEROM
prezidentom Slovenskej atlantickej komisie a bývalým veľvyslancom SR v USA
Vážený pán veľvyslanec, nedávno ste ukončili svoju diplomatickú kariéru. S akým pocitom opúšťate štátnu službu a aké sú Vaše plány do budúcnosti?
Myslím si, že s dobrým pocitom, inak by som ju neopúšťal. Rád robím veci v živote, ktoré robím s dobrým pocitom. Tých takmer 16 rokov, ktoré som strávil v štátnej službe boli roky veľmi zaujímavé a boli to roky formovania našej štátnosti. Možno to znie pateticky, ale keď som nastupoval v roku 1992 na ministerstvo zahraničných vecí, keď sa formovala slovenská zahraničná služba, keď sme boli jedny z prvých zamestnancov slovenskej zahraničnej služby, bol to pocit veľkého entuziazmu, niečoho čo sa vytvára, niečoho nového, niečoho, čo má význam a zmysel. Za tých 16 rokov som v zahraničnej službe prešiel takmer cez všetky stoličky, od referenta, vedúceho oddelenia, riaditeľa odboru, generálneho riaditeľa sekcie, až po štátneho tajomníka, dva krát som pôsobil v zahraničí na diplomatickej misii. Na našom prvom styčnom zastúpení pri NATO v Bruseli a na našej ambasáde v Spojených štátoch. Je to pre mňa česť a myslím si, že za tých 16 rokov som urobil kus práce v dobrom tíme. No myslím si, že v mojich štyridsiatich troch rokoch je čas na zmenu a tá zmena je tu.
Prečo ste sa rozhodli teda pre takú zmenu?
Je to v prvom rade otázka výzvy, pretože ešte stále som vo veku, v ktorom mám dosť energie na to, aby som tú výzvu hľadal. Tá zmena prichádza v istej fáze života. Ťažšie sa mení zásadným spôsobom život v päťdesiatich, alebo päťdesiatich piatich rokoch. Navyše k tomu, dnes sa zahraničná služba stále viac stáva otázkou formy a nie obsahu a možno som bol zvyknutý, alebo „rozmaznaný“ ak to tak nazvem, vzrušujúcejším obdobím tejto služby a tým pádom sa mi žiada hľadať nové výzvy.
Aby sme boli trochu konkrétnejší: ako chcete Vaše skúsenosti zúročiť vo Vašom ďalšom živote?
V prvom rade, 16 rokov som strávil v štátnej službe istou víziou a istým poslaním. Svoju víziu som vnímal cez prizmu, ako môžem pomôcť ja osobne a ako súčasť kolektívu nadšených ľudí, ktorým záleží na budúcnosti krajiny, posunúť túto krajinu k tomu, aby bola stabilná, demokratická, prosperujúca, pevne zakotvená v hodnotovom systéme, ktorý mám rád a ktorému dôverujem. Ten hodnotový systém je pre mňa najhmatateľnejšie zhmotnený v organizáciách ako EÚ a NATO, ktorý združuje štáty s demokratickým systémom a výkonnou trhovou ekonomikou. Toto sa podarilo. Slovensko je dnes súčasťou tohto hodnotového systému. Čomu sa chcem ďalej venovať je, že som prijal nomináciu na prezidenta Slovenskej atlantickej komisie. Je to pre mňa môj občiansky príspevok, aby som napomáhal tejto vízii po občianskej línii, nie už profesionálnej, diplomatickej. Sloboda a demokracia nie sú veci, ktoré sú od Boha dané naveky, sú to veci, ktoré tvoria len ľudia a o ktoré sa treba starať; veci, ktoré sa nestarajú samy o seba.
A po druhé, svoje diplomatické skúsenosti chcem zúročiť okrem Slovenskej atlantickej komisie aj v inom type profesionálnych aktivít. Mám svoje znalosti, svoje kontakty. Vstúpil som do konzultačnej a poradenskej firmy FIPRA, kde som chairmanom pre FIPRA Slovensko. Je to súčasť medzinárodnej siete poradenských a konzultačných služieb, kde si myslím, že môžem aktívne využiť práve vedomosti o tom, ako fungujú európske inštitúcie, medzinárodné organizácie, medzinárodné prostredie.
Prečo ste sa po návrate zo Spojených štátov rozhodli vrátiť tam, kde ste takpovediac „začali“, k Slovenskej atlantickej komisii. Prečo práve Slovenská atlantická komisia?
Slovenskú atlantickú komisiu sme zakladali v roku 1993, keď bolo Slovensko mladé, respektíve staré niekoľké mesiacov. Zakladali sme ju ako nástroj, ktorý pomôže z občianskej, nie profesionálnej (štátnej) sféry, podporovať aktivity štátu a medzinárodného spoločenstva k tomu, aby sa Slovensko pevne ukotvilo v transatlantickom hodnotovom priestore. Samozrejme, náš entuziazmus, ktorý sme mali, bol postupne absorbovaný angažovaním sa v službách štátu. To si vyžaduje celého človeka, takže Slovenská atlantická komisia po pár rokoch išla na nižšie obrátky svojich aktivít. Dnes sa však vraciam späť, pretože Slovensko sa dnes pohlo ďalej a Slovenská atlantická komisia tiež. Chvalabohu sa v nej začala veľmi aktívne angažovať mladá generácia a je absolútne kľúčové, aby mladí ľudia chápali a mali prežité to, o čom táto spoločnosť je. Aby chápali, čo tvorí jej fundament, jej budúcnosť a chápali hodnotu transatlantických vzťahov, zmysel toho, že čo to znamená patriť do spoločenstva demokratických a slobodných krajín a aktívne sa o to zaujímali.
Cítim akýsi morálny dlh, že 16 rokov som sa tomuto venoval a dnes sa vrátil s autoritou 16- ročnej kariéry bývalého veľvyslanca, bývalého štátneho tajomníka, človeka, ktorý venoval celú svoju profesionálnu kariéru transatlanticizmu, aby podporil aktivity mladých entuziastov, ktorí dnes za Slovenskou atlantickou komisiou stoja.
V lete tohto roku ste sa teda stali prezidentom Slovenskej atlantickej komisie, ktorá oslavuje 15. vyročie svojho založenia. Aké sú Vaše ďalšie plány so Slovenskou atlantickou komisiou?
SAC je dnes slušný trademark, je to zavedená značka. Za posledných pňar rokov spomeniem len tri zorganizované konferencie GLOBSEC, ktoré sa stali váženým regionálnym fórom na diskusiu o bezpečnosti, čo značí, že tá kvalita tu je. Mojím cieľom je, aby sa komisia podala o kroj ďalej, rozšírila portfólium svojich aktivít, aby sme do toho vniesli istú pravidelnosť a aby sa Komisia stala uznávanou a zásadnou platformou pre diskusiu o bezpečnosti a zahraničnej politike. Myslím si, že práve bezpečnosť štátu a základné piliere zahraničnej politiky sú oblasťou, kde národ potrebuje silný konsenzus, kde nemá miesto čierno-biely politický súboj, kde je potrebné kultivovať do maximálnej možnej miery to, čo nás všetkých spája, čo spája všetkých tých, ktorí sú súčasťou bezpečnostnej komunity na Slovensku, či už na štátnej, politickej, občianskej alebo mimovládnej úrovni. Moja ambícia, mojím cieľom je, aby sa Komisia stala uznávanou platformou pre diskusiu, v ktorej nie je čierno- biele, ale plastické vnímanie sveta a kde sa ľudia dokážu rozprávať bez emócie, politickej konfrontácie, s chladným rozumom.
Vráťme sa teraz o kúsok naspäť - hovorí sa, že tí, ktorí nepoznajú dejiny, sú odsúdení ich opakovať. Pre mnohých ľudí predstavujete tvár našej integrácie do NATO a ikonu dobrých transatlantických vzťahov. Boli ste pri kľúčových momentoch novodobých slovenských dejín a aktívne ich formovali. Na čo si spomínate najviac?
Štefan Hríb kedysi v spomínanej fáze robil so mnou interview a nazval ma Mr. NATO. Naozaj si tento titul nenárokujem. Osobne to tak nevnímam. Vnímam to len ako súhru okolností a udalostí, ktoré sa udiali. Výsledok, že Slovensko sa integrovalo tak úspešne, ako sa integrovalo, vidím ako výsledok kolektívnej aktivity, dobrej politickej reprezentácie. Nevnímam ho však len ako majetok vládnucej koalície toho obdobia, ale konsenzu, ktorý sa nám podarilo vytvoriť. Vláda si vtedy stanovila ako absolútnu prioritu integráciu, pochopila, že to je základ našej stability, našej ekonomickej prosperity, že toto je to, čo nám garantuje prílev kapitálu do krajiny, lebo kapitál potrebuje elementárnu istotu a bezpečnosť. Pochopila, že toto je kľúč k rozvoju. A dnes to tak naozaj je: po tých rokoch sa nám to zdá takmer automatické, že máme takmer desaťpercentný rast ekonomiky, ale keby sme neboli prešli touto fázou, tak by sme ho nemali. Musím v tomto smere oceniť mimoriadne tvrdohlavého a presne zameraného vtedajšieho ministra obrany Stanka, ktorý pochopil, že ak chceme byť dôveryhodní, musíme reformovať obranu. Musíme byť schopní plniť naše spojenecké záväzky a byť dôveryhodným partnerom. Minister Stank, dnes nebohý, sa do toho pustil s neuveriteľnou energiou a zaujatím a mal pre to plnú vládnu podporu. V našej integrácii tak vidím súhru mnohých dobrých udalostí a mnohých schopných ľudí: štátny tajomník Figeľ, štátny tajomník Korčok, mnohí schopní generáli, vojaci z toho obdobia, politická podpora - aj opozičná. Mne sa napríklad vynikajúco spolupracovalo s vtedajším predsedom Výboru pre obranu a bezpečnosť, dnes ministrom Kaliňákom, ktorý bol entuziastickým podporovateľom našej integrácie a transatlanticizmu. Mali sme vtedy veľmi silný parlamentný kolektív: poslankyňa Diana Štrofová a mnohí ďalší poslanci dnešnej koalície, vtedajšej opozície, aktívni členovia Severoatlantického parlamentného zhromaždenia. Pre mňa to bolo naozaj symbolicky dobré obdobie politiky, kedy politika naozaj nebola vnímaná spôsobom „ako utĺcť partnera“, ale pochopiť, kde sú naše spoločné strategické záujmy, kde sa zhodneme a dokážeme sa podporiť.
Myslíte si teda, že Slováci na ceste integrácie robili dobre alebo len dosť dobre?
Myslím si, že sme naozaj robili veľmi dobre. Pamätám si hodnotenia, ktoré neboli oficiálne, z kuloárov počas našich prístupových rokovaní alebo hodnotenia tímu NATO, ktorí hodnotili náš výkon. Slovensko nastavilo latku veľmi vysoko. Náš negociačný tím ale aj reformné tímy boli v tom období špičkové, v Európe si dokonca niektoré staré členské štáty brali príklad z niektorých našich reformných aktivít.
Budúci rok oslávime 5 rokov od vstupu Slovenska do EÚ a NATO. Myslíte si, že Slováci sa s týmito organizáciami stotožnili natoľko, že rozumejú tomu, že EÚ a NATO nie sú len „oni“, ale že sme to predovšetkým „my“?
Toto je ťažká otázka, pretože táto otázka ide ďalej historicky. Ja hovorím, že táto otázka nie je o posledných piatich rokoch, ale o posledných 1500 rokoch. Slováci majú krátku štátnosť, ktorá sa odvíja od roku 1993. Napriek tomu, že vždy sme boli v nejakom štátoprávnom usporiadaní, či už to bol Uhorský štát, Rakúsko - Uhorsko alebo Československo. Keď si odmyslím krátku epizódu Slovenského štátu počas druhej svetovej vojny, vždy sme boli len súčasťou širšieho štátneho celku, ale nie nositeľom štátnej moci. Slováci majú 1500 rokov problém so sebaidentifikáciou, so svojou vlastnou dejinnou úlohou. Ako keby sme vždy to historické dedičstvo odovzdávali iným a zabúdali, že 900 rokov sme spolutvorili dejiny Uhorska alebo Rakúsko-Uhorska a že sme sa spolupodieľali na tvorbe dejín Československa, v dobrom aj v zlom. Čiže ako keby sme sa vracali späť do bodu nula a história pre nás medzi rokmi Veľkej Moravy a rokom 1993 ako keby neexistovala. A to isté platí dnes pre sebaidentifikáciu s organizáciami ako je EÚ, alebo NATO. Predtým sme boli súčasťou Varšavskej zmluvy a vnímali sme to tak, že len oni sú nositeľmi dejín a my to len nejakým spôsobom akceptujeme. Myslím si, že Slováci viac a viac cítia, že zodpovedajú za svoju budúcnosť svojimi činmi a svojimi postojmi, pretože po roku 1993 už nemôžeme povedať, že za nás zodpovedá Federálne zhromaždenie v Prahe alebo Uhorský snem v Budapešti či vnútené a ruskými tankami ochraňované „hodnoty“. Je to naše slobodné rozhodnutie, že sme súčasťou EÚ a NATO, je to naša chrbtová kosť. Pomáha nám to a záleží len od nás, čo z toho dokážeme vyprodukovať. Moje základné životné krédo je : “Koľko životu dáte, toľko od života môžete očakávať.“ Toto obzvlášť platí v medzinárodných vzťahoch: koľko my dokážeme organizáciám, v ktorých sme členom, dať, toľko môžeme od nich očakávať. Na posledných prieskumoch sa ukazuje, že Slováci postupne každým rokom o nejaké percento toto viac chápu, že postupne seba identifikácia s týmito organizáciami u Slovákov rastie. Keď sa však vrátim k Vašej predošlej otázke, myslím, si, že naším cieľom, cieľom Slovenskej atlantickej komisie bude skromnou mierou, ale toľko, koľko budeme vládať, presvedčiť, že koľko do spojenectva a medzinárodných organizácií dáme, toľko od nich môžeme očakávať.
Ak sa teda pozrieme na súčasnosť, myslíte si Slovensko v súčasnosti dostatočne sleduje svoje zahraničnopolitické záujmy a háji ich dostatočne ako plnoprávny člen NATO a EÚ?
Myslím si, že Slovensko sa, vzhľadom na situáciu, ktorá tu je, úprimne snaží dodržať svoje záväzky: sme prítomní na viacerých zahraničných misiách, podieľame sa na strategickej a zahranično-politickej debate v rámci NATO a EÚ, snažíme sa hrať aktívnu úlohu vo svete. Svet sa dnes komplikuje, jednoduchá bilaterálna rovnica, ktorá kedysi fungovala, je dnes podstatne zložitejšia, a keď je svet komplikovanejší, ten Sever sa hľadá zložitejšie. Na Slovensku občas vidíme také výkyvy, ako keby nám stále nebolo stopercentne jasné, kde ten sever je. Ale myslím si, že Slovensko je normálna zdravá krajina, ktorá prechádza rôznymi sínusoidami akcentov a priorít ako všetky iné slobodné a demokratické krajiny. Demokracia a sloboda výberu nie je optimálna vec, nefunguje ako zázračný liek, ale na rozdiel od diktatúry a riadeného systému má svoje korekčné mechanizmy, ktoré sú skryté vo voľbách a slobode voľby. A verím v to, že ak sa kyvadlo občas vychyľuje, tak tie korekčné mechanizmy slobodného sveta náš vždy vracajú späť do rozumných koľají. V túto kapacitu Slovenska verím.
Cítite medzi Slovákmi žijúcimi doma i v zahraničí hrdosť z toho kvalitatívneho skoku, ktorým Slovensko prešlo za posledných 15 rokov?
Slováci majú v sebe zakódovanú jednu vlastnosť, a to je nedostatok sebadôvery. Ako keby tie zlaté časy hľadali vždy niekedy inokedy a niekde inde, len nie vtedy, keď ich prežívajú. Ako keby Slovákom chýbala dôvera, že to, čo robia, robia dobre a majú pred sebou peknú budúcnosť, ale musia byť poctivý a nesmú klamať samých seba. Toto nám Slovákom trochu chýba, i keď rozumiem, že historicky je to odôvodnené. Vidím u mladšej generácie, ľudí, ktorí mali možnosť cestovať, poznávať, že tí tento problém nemajú, pretože sa vedia konfrontovať s inými národmi a s iným prostredím. Vidia, že sa nemáme za čo hanbiť, že nie sme o nič „hlúpejší alebo škaredší“, že máme svoje plusy a mínusy, chyby ale aj prednosti. Myslím si, že sme národ šikovní, ale keď prejdeme istou generačnou zmenou, ktorá nám naleje viac sebadôvery, dokážeme urobiť ešte lepší kvalitatívny skok ďalej.
Dovoľte mi spýtať sa priamo: na čo podľa Vás môžu byť Slováci hrdí?
Ja to otočím naopak: na čo by Slováci nemali byť hrdí? Slováci sú národ pracovitý, tolerantní. Sú to ľudia, ktorí preukázali mnohými generáciami exilov a tých ktorí z rôznych dôvodov opúšťali krajinu, že na trhu práce v iných krajinách sa dokážu uplatniť. Slováci majú mnoho dôvodov byť hrdí. Skutočná hrdosť vždy obsahuje silný prvok pokory, pretože človek, ktorý je prirodzene hrdý na to, čo dokázal v živote, zároveň v sebe cíti silnú pokoru. Je tiež rozdiel medzi takouto hrdosťou a medzi falošnou, krikľúnskou hrdosťou, ktorú často na Slovensku vidíme. Jedná sa o takú falošnú, krikľúnsku hrdosť, ktorá sa balí do národného balíka, ale je to viac výkrik neistoty. Je to podobné situácii, keď sa malé dieťa bojí tmy a potom po tme rozpráva, aby sa necítilo samé. Tak aj ľudia, ktorí si nie sú istí, občas naskočia na vlnu falošných prorokov, ktorí ako keby im nalievali hrdosť. Hrdosť a sebadôvera sa však nedajú vybudovať inak ako poctivým prístupom.
Moja ďalšia a zároveň posledná otázka vychádza z trošku iného súdka a týka sa amerických prezidentských volieb: ako každé voľby, aj tieto rozdelili americkú spoločnosť na dva tábory. Aký je Váš osobný tip na víťaza?
Americká spoločnosť je polarizovaná viac ako kedykoľvek predtým. Možno je to súčasť takej politiky, ktorá smeruje k väčším skratkám, populizmu, zjednodušenému prezentovaniu vecí, a z tohto dôvodu je americká spoločnosť polarizovanejšia, ako historicky zvykla bývať. Ja by som si nedovolil tipovať víťaza. Je to veľmi tesné a keby som musel, moja tenká preferencia na víťaza by bola v prospech McCaina. Do volieb je však ešte mesiac a to je veľmi dlhá doba, čokoľvek sa môže udiať. Ich šance sú veľmi vyrovnané, obaja sú veľmi dobrí kandidáti s charizmou, víziou, obidvaja by boli dobrí prezidenti.
Ak by sme sa bavili v čisto hypotetickej rovine, aké zmeny očakávate v zahraničnej politike v prípade, ak vyhrá Obama a v prípade, ak vyhrá McCain?
Očakávam v oboch prípadoch to isté: silný posun v transatlantických alebo euro- amerických vzťahoch. Nožnice nezhôd sa v posledných rokoch roztvárali z mnohých dôvodov, ktoré boli na oboch stranách Atlantiku, nebolo to na jednej strane. Po tomto období však cítim veľký smäd „urobiť niečo“ na obidvoch stranách, takže či vyhrá Obama alebo McCain, bude podaná ruka, bude vyvíjaná snaha urobiť kvalitatívnu zmenu smerom k posilneniu týchto vzťahov. Ako úspešné to bude, to si dnes netrúfnem hodnotiť, pretože to bude závisieť od obidvoch strán: ak Európa usúdi, že za zhoršenie vzťahov zodpovedajú len Američania a bude čakať len unilaterálne kroky, myslím si, že to by bolo zlé. A tak isto, ak Američania budú mať nereálne očakávania, tiež to nebude dobré.
A teraz je práve úlohou diplomatov, ktorí pracujú na zlepšení transatlantických vzťahov, aby nastavili latku očakávaní na jednej a na druhej strane tak, aby sme sa podali evolučným, nie revolučným krokom podali ani nie ďalej, ale späť k silnej euro-americkej jednote.
Vážený pán veľvyslanec, ďakujem Vám veľmi pekne za rozhovor.
autor: Miroslav Mizera Slovenská atlantická komisiaNa pridávanie komentárov musíte byť registrovaným členom a musíte byť prihlásený.
