Bývalý dlhoročný prezident Euroatlantického centra a dnešný generálny tajomník SAC v rozhovore pre EAQ spomína na svoje pôsobenie v organizácii, a čo pre neho znamenajú hodnoty transatlantického partnerstva.
EAQ: Približne pred troma rokmi ste vstúpili do Slovenskej atlantickej komisie (ďalej SAC), ktorá v tom období vnútorne stagnovala. Ako si spomínate na Vaše začiatky v Slovenskej atlantickej komisii?
R.V.: Bolo to ťažké obdobie. Slovenská atlantická komisia bola vtedy „mŕtvym chrobákom“, organizáciou bez reálneho rozpočtu, aktivít a stáleho výkonného tímu. Na druhej strane to však bola organizácia s viac ako desaťročným menom, exkluzivitou členstva v medzinárodnej Asociácii atlantickej zmluvy a významným poslaním v rámci slovenskej bezpečnostnej komunity. Bolo to spôsobené najmä tým, že Slovenská atlantická komisia bola založená slovenskými diplomatmi, ktorí tvorili aj jej členskú základňu. Tí sa venovali tejto organizácii čisto na dobrovoľnej báze popri svojom zamestnaní. SAC nemala stálu administratívu. Mnohí z členov vycestovali na diplomatické misie do zahraničia a nebolo výnimkou, že sa nachádzali na všetkých kontinentoch a nikto z nich nebol na Slovensku. Tým pádom, chtiac či nechtiac postupne Slovenská atlantická komisia „zaspala“.
Ešte ako prezident Euroatlantického centra som v roku 2004 dostal list z medzinárodnej Asociácie atlantickej zmluvy (Atlantic Treaty Association – ATA), od jej prezidenta veľvyslanca Roberta Huntera (bývalý veľvyslanec USA pri NATO), že Slovenská atlantická komisia si neplní svoje záväzky voči ATA a hrozí jej vylúčenie z medzinárodných štruktúr. Bol to práve rok, keď sme vstupovali do NATO a Slovenská atlantická komisia mala v tomto období plniť dôležitú mimovládnu úlohu v udržiavaní verejnej informovanosti o euroatlantickej integrácii, NATO, ale aj v budovaní slovenskej bezpečnostnej komunity a vo formovaní transatlantického piliera slovenskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Uvedomujúc si morálne záväzky Slovenska v dôležitom roku z hľadiska integrácie do NATO som nemohol dopustiť, aby bola Slovenská atlantická komisia vylúčená z medzinárodnej asociácie. Rozhodol som sa, že zoberiem iniciatívu do svojich rúk a pokúsim sa Slovenskú atlantickú komisiu oživiť. Môj plán bol ambiciózny, no nie nereálny: oživiť SAC, reintegrovať ju do Asociácie Atlantickej zmluvy ako plnohodnotného člena, vytvoriť predpoklady na dlhodobú udržateľnosť tejto organizácie a vrátiť ju prostredníctvom svojich aktivít späť do mimovládnej komunity. Pamätám si najmä na moje stretnutia a intenzívne rozhovory s Ivanom Korčokom, vtedajším štátnym tajomníkom Ministerstva zahraničných vecí SR, Milanom Ježovicom, zahraničnopolitickým poradcom vtedajšieho premiéra, Martinom Bútorom, bývalým veľvyslancom SR v USA, ale aj moje telefonické rozhovory s Rastislavom Káčerom, vtedajším veľvyslancom v USA, ktorých som o situácii informoval a žiadal o podporu. Musím oceniť ich prístup a promptné reakcie. Vtedy sa mi dostala naozaj nesmierna podpora z ich strany a pochopenie pre moje aktivity. V tomto smere nemôžem nespomenúť Mária Nicoliniho, ktorý mi po celý čas pomáhal realizovať „oživovacie plány“. Významnými aktérmi boli aj Ľubomír Čaňo, Vladimír Jakabčin a Igor Slobodník, ktorým záležalo na tom, aby Slovensko malo plnohodnotného člena v medzinárodnej Asociácii atlantickej zmluvy a aj týmto spôsobom plnilo svoje morálne záväzky, ktoré voči NATO malo. Dovolilo mi to naštartovať proces, ktorý veľmi úspešne pokračuje až dodnes.
EAQ: Pred viac ako dvomi rokmi ste sa stali najmladším lídrom organizácie, ktorá je exkluzívnym členom medzinárodnej Asociácie Atlantickej zmluvy, založenej v roku 1954. Muselo byť ťažké pohybovať sa v komunite bývalých diplomatov, ktorí sú na čele partnerských organizácií vo vyše 40 krajinách a majú za sebou roky a desaťročia diplomatickej kariéry. Ako ste sa zaradili do tejto komunity?
R.V.: Toto je veľmi dobrá otázka. Najskôr by som ale chcel vysvetliť, ako k tomu došlo (úsmev). Svoju úlohu som na začiatku vnímal ako čisto iniciačnú. Nemal som ambíciu dlhodobo zostať predsedom SAC a reprezentovať ju na medzinárodnej úrovni. Považoval som to za neadekvátne môjmu veku a skúsenostiam. Moju úlohu som videl vo výkonnej zložke s cieľom pomôcť rozvoju SAC tak, aby bola dlhodobo udržateľná po finančnej stránke, ako aj po stránke ľudských kapacít a jej aktivít. Uvedomoval som si, že medzinárodná ATA spája vyslúžilých diplomatov, bývalých a súčasných ministrov zahraničných vecí, obrany, veľvyslancov a osobnosti s významnými medzinárodnopolitickými zásluhami a „tučným“ životopisom. O to viac som bol presvedčený, že nemôžem byť predsedom SAC, považoval som sa za nerovného partnera v tejto medzinárodnej komunite. Za to, že som napokon prijal kandidatúru za predsedu SAC v roku 2005, môže najmä Martin Bútora. Pamätám si na dlhý spoločný rozhovor, keď sme boli na večeri v Banskej Bystrici, vtedy bol s nami aj (dnes už nebohý) Stano Radič, dobrý priateľ pána Bútoru. Martina Bútoru som chcel presvedčiť, aby sa stal predsedom SAC. Považoval som ho za ideálneho kandidáta na takúto funkciu: už nepôsobil v štátnej sfére a bola to osoba, ktorá má obrovské zásluhy v tom, že Slovensko sa stalo členom NATO, má obrovské skúsenosti a vynikajúce kontakty. Na tej večeri však napokon Martin Bútora presvedčil mňa , aby som sa stal predsedom SAC (smiech). Povzbudzoval ma, aby som tú funkciu vzal ja; poznal moje aktivity a bol presvedčený, že generačná obmena môže SAC len pomôcť. Jeho entuziazmus a argumenty ma napokon presvedčili a kandidatúru na predsedu som prijal.
Keď sa teda vrátim k Vašej otázke, musím povedať, že pre mňa to nebolo jednoduché, ale dostalo sa mi aj z medzinárodnej úrovne významnej podpory. ATA má každý rok dve veľké schôdzky. Jednu na jar v centrále NATO a druhú na jeseň vždy v inom členskom štáte. Veľmi dobre si pamätám svoju prvú cestu na jesenné Valné zhromaždenie v septembri roku 2005 do Ríma, ako vedúceho slovenskej delegácie. Mal som obavy, pretože som nemal skúsenosti z takýchto medzinárodných rokovaní. Valné zhromaždenie sa konalo v historickej budove talianskeho senátu. Na agende bolo aj Slovensko, v diskusii vystúpili viacerí delegáti národných organizácií ATA s podpornými prejavmi, medzi nimi si pamätám najmä vystúpenie Gyorgya Bánlakiho, bývalého veľvyslanca Maďarska v USA, ktorý vyzdvihol znovu-oživenie Slovenskej atlantickej komisie, účasť slovenských delegátov na Valnom zhromaždení, vyjadril svoju plnú podporu slovenskej delegácii a ocenil, že za Slovenskú atlantickú komisiu sa postavila nová generácia, v ktorej videl perspektívu. Boli to veľmi povzbudzujúce slová, ktoré prelomili moje dovtedajšie obavy. V nasledujúcich hodinách za mnou iniciatívne chodili diplomati a delegáti, ktorí sa chceli predstaviť a podporiť naše aktivity. Večerná recepcia a ďalší program potom poskytol priestor pre nadväzovanie kontaktov a predstavovanie plánov slovenskej atlantickej komisie na ďalšie obdobie. Boli to veľmi dôležité stretnutia.
EAQ: Čo Vás teda viedlo k tomu, aby ste sa ujali postu predsedu SAC?
R.V.: Okrem argumentov Martina Bútoru to bolo najmä to, že som si uvedomil dôležitosť misie Slovenskej atlantickej komisie v slovenskej spoločnosti. Uvedomoval som si, že bezpečnosť nie je samozrejmosť ani po vstupe SR do NATO. Vstupom do NATO sme síce získali určité garancie a pevne sme sa ukotvili v západnom hodnotovom systéme, ale z členstva v NATO vyplývajú okrem benefitov aj záväzky. V tom období prevládal v spoločnosti pocit, že „sme in, je to za nami a môžeme si vydýchnuť“. Ja som s takýto názor nezdieľal a uvedomoval som si, že nemôžeme byť pasívni. Vstup do NATO bol symbolom a uznaním toho, že Slovensko má na to, aby nebolo len konzumentom bezpečnosti, ale najmä jej poskytovateľom. A to je v niektorých prípadoch ešte náročnejšia úloha, aktívne sa podieľať nielen na našej bezpečnosti, ale celého euroatlantického priestoru. Uvedomoval som si, že sa naďalej treba aktívne „starať“ o bezpečnosť, podporovať transatlantický pilier našej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a podporovať napĺňanie našich záväzkov vyplývajúcich z členstva v NATO. V tom období som nemohol dopustiť, aby Slovenská atlantická komisia „zaspala“. Cítil som, že aj svojím príspevkom dokážem niečím Slovensku v tomto smere pomôcť a potrebu dokázať, že naše hodnoty, naše národné postoje formujú najmä ľudia a spoločnosť a nielen vláda. Dnes je táto otázka stále aktuálna. V demokracii je schopnosť mimovládnych organizácií aktívne sa podieľať na formovaní názorov spoločnosti, ale aj politickej reprezentácie veľmi dôležitá.
EAQ: Čo považujete za najväčšie úspechy vo Vašej doterajšej profesionálnej činnosti ako lídra SAC? Na čo ste najviac hrdý?
R.V.: Je to ťažká otázka... V prvom rade za svoj najväčší úspech považujem asi to, že napriek svojmu veku som za takmer sedem rokov svojej profesionálnej kariéry v mimovládnom sektore dokázal vytvoriť masívnu dostredivú silu okolo seba, že sa ku mne spontánne pridávali nielen mladí ľudia v Banskej Bystrici a Bratislave, ale aj z iných kútov Slovenska, že začali veriť tomu, čomu som veril aj ja a boli tomu ochotní venovať svoju energiu, čas a prostriedky, že sme spolu vytvorili nový a neprehliadnuteľný fenomén v zahraničnopolitickej a bezpečnostnej komunite a veľmi unikátny aj v celej Európe. Od roku 2002, keď som sa stal lídrom EAC a neskôr aj SAC sa pod mojím vedením v týchto organizáciách vystriedalo mnoho ľudí a generácií, ktorí doteraz zostávajú verní spoločným ideálom. Mnohí z nich dnes pôsobia v štátnej správe ako poradcovia ministrov, štátnych tajomníkov, ale aj na iných významných miestach na Slovensku aj v medzinárodných organizáciách. Títo ľudia majú veľmi dobrý vplyv na formovanie bezpečnostnej a zahraničnopolitickej agendy Slovenska aj dnes. Toto považujem za veľmi dôležité, považujem to za čiastočne aj svoj úspech, pretože svoju najväčšiu energiu som investoval do mladých ľudí, bolo to náročné najmä z hľadiska motivačnej práce. Mám z týchto ľudí radosť. Počas svojho štvorročného pôsobenia v Euroatlantickom centre sme vytvorili takú silnú hybnú silu, ktorá ešte ani dnes, tri roky po mojom odchode z postu prezidenta Euroatlantického centra neutícha. Podarilo sa mi spolu s kolegami vytvoriť takú silnú zotrvačnú energiu v Banskej Bystrici, že každý rok je zabezpečená generačná výmena. Každým rokom prichádzajú noví ľudia a desiatky z nich odchádzajú do ďalšej kariéry v štátnej správe, súkromných spoločnostiach, či medzinárodných organizáciách. Samozrejme, svojim ideálom som sa ani dnes neotočil chrbtom. Stále riadim v rámci Slovenskej atlantickej komisie približne desaťčlennú skupinu mladých budúcich lídrov v našej banskobystrickej pobočke, ktorí majú na starosti štvrťročník Euro-Atlantic Quarterly. Stále som čestným poradcom aj Euroatlantického centra a okolo mňa sú aj ďalší ľudia, ktorým odovzdávam svoje skúsenosti.
Čo sa týka Slovenskej atlantickej komisie, za úspech považujem aj to, že Slovenská atlantická komisia je po troch rokoch môjho pôsobenia zdravou organizáciou s dvoma stálymi kanceláriami, stálou administratívou, stále sa zvyšujúcim rozpočtom, dôležitými projektmi a aktivitami, ako aj vplyvom. Som rád, že za takmer tri roky môjho pôsobenia ako predsedu SAC, je táto organizácia postavená na pevných základoch, má vybudovanú jasnú perspektívu ďalšieho rastu a dnes je zaujímavá aj pre ľudí ako Rastislav Káčer, Igor Slobodník, Tomáš Valášek, Martin Bútora, Peter Weiss a ďalší, ktorí sa k nám pridávajú. Nebola to ľahká úloha.
A do tretice nemôžem nespomenúť výročné konferencie GLOBSEC, ktoré sa stali jedinečným formátom medzinárodných bezpečnostných konferencií v strednej Európe. S touto ideou som prišiel ešte v roku 2005. Dnes si konferencia vybudovala dobré meno nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, stala sa dobrou značkou a tradíciou, na ktorej môžeme dlhodobo stavať.
EAQ: V lete tohto roku ste bol Valným zhromaždením SAC zvolený za jej generálneho tajomníka, veľvyslanec Rastislav Káčer bol zároveň zvolený za prezidenta SAC. Aká je úloha generálneho tajomníka v živote organizácie?
R.V.: V podstate moja úloha v Slovenskej atlantickej komisii zostala rovnaká ako pred tým, len sa to volá inak. Naďalej zostávam na čele výkonného tímu, generálny tajomník riadi kanceláriu a administratívu v Bratislave, aj Banskej Bystrici, je štatutárom organizácie a je zodpovedný za jej každodenný chod. Zároveň ako generálny tajomník som členom Správnej rady SAC a spolu s prezidentom tvoríme predsedníctvo SAC. V tejto súvislosti chcem povedať, že som veľmi rád, že veľvyslanec Rastislav Káčer prijal kandidatúru na post prezidenta SAC. Som rád, že do SAC sa pridal po jeho 16 ročnej úspešnej kariére, v ktorej bude pokračovať u nás, zároveň sa stal tvárou a ikonou SAC. Je to pre mňa osoba, ktorú si veľmi vážim, jeho profesionálna kariéra, jeho osobné postoje, a názory ma povzbudzujú a motivujú. Jeho podpora dokazuje, že naša práca má zmysel. A to je veľmi dôležité. Rasťo Káčer je ikonou toho, čomu ako mladý človek verím. Veľmi som sa tešil a teším na spoluprácu s ním. Myslím si, že naše spoločné predsedníctvo je dobrou kombináciou jeho skúseností, kontaktov a odbornej profilácie a povedal by som, že takého „drivu“ mladej generácie. Som presvedčený, že tu platí rovnica - jedna plus jedna sa rovná minimálne trom.
EAQ: V roku 2008 oslavuje SAC 15. výročie svojho založenia. Pripravuje sa na v tejto súvislosti niečo špeciálne?
R.V.: Pätnásť rokov v živote organizácie je významné jubileum. V tejto súvislosti pripravujeme na december 2008 slávnostnú recepciu so sprievodnými podujatiami, ktoré doplnia charakter osláv. Na historickom základe chceme poukázať na to, že transatlantická spolupráca má u nás hlboké korene a korene vzájomnej spolupráce medzi Slovákmi a Američanmi. V tejto súvislosti chceme odhaliť pamätnú tabuľu 28. prezidentovi USA, Woodrowovi Wilsonovi, za jeho pomoc Slovákom pri napĺňaní ich túžby po slobode. Rovnako sa zaslúžil o to, že Bratislava sa stala súčasťou Československa po prvej svetovej vojne. Bratislava sa dokonca niekoľko mesiacov na prelome rokov 1918 a 1919 neoficiálne volala Wilsonovo mesto, ktoré malo byť symbolom slobody a demokracie a zaručiť práva všetkých etník v ňom žijúcich. Bratislavčania o tomto historickom fakte vedia málo. Spojené štáty v tom období zohrávali dôležitú úlohu, poskytli priestor a aktívnu podporu pre zahraničných Slovákov a Čechov v ich úsilí o vznik Československa. Druhá sprievodná aktivita sa bude týkať ocenení. Slovenská atlantická komisia ocení významné osobnosti politického a diplomatického života, ktoré sa zaslúžili o vstup Slovenska do NATO, o rozvoj transatlantických vzťahov a o formovanie celospoločenského konsenzu pre vstup SR do transatlantických štruktúr.
EAQ: V čom podľa Vás spočíva pridaná hodnota SAC pre bezpečnostnú komunitu na Slovensku a možno aj pre celé Slovensko? Aké výzvy pre Vás ako aj pre organizáciu vidíte v nasledujúcich rokoch?
R.V: Čo sa týka pridanej hodnoty a úlohy Slovenskej atlantickej komisie v slovenskej spoločnosti, tú vidím v niekoľkých rovinách, ktoré charakterizujú aj tri piliere, na ktorých stojíme a na ktorých budujeme svoje aktivity. Po prvé, prispievame k budovaniu slovenskej bezpečnostnej komunity, pretože v dnešnom komplikovanom bezpečnostnom prostredí len silná bezpečnostná komunita dokáže hľadať efektívne odpovede na bezpečnostné výzvy 21. storočia. V rámci našej siete sa snažíme prepojiť kľúčových hráčov v bezpečnostnom prostredí štátu a to najmä z mimovládnych, vládnych, parlamentných a súkromných sfér ako aj nezávislých odborníkov a tvorcov verejnej mienky. Po druhé, svojimi projektmi podporujeme aktívnu úlohu Slovenska v medzinárodnom prostredí a podporujeme formovanie transatlantického piliera slovenskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, pretože sme presvedčení, že Slovensko patrí do západného hodnotového systému a má medzinárodnej komunite čo ponúknuť. Do tretice, pomáhame šíriť slovenské know-how z integrácie v zahraničí najmä projektmi, ktorými podporujeme integráciu balkánskych krajín do NATO a EÚ, ale aj pomoc pri demokratizácii napríklad v Iraku.
Čo sa týka výziev, ktoré sú pred nami, z krátkodobého hľadiska je to najmä „membership drive“, ako sme to nazvali v predsedníctve SAC. Rozširovanie členstva SAC o ľudí, ktorí sú ochotní vložiť do SAC svoje meno a energiu za spoločný cieľ. Považujeme to za akési prihlásenie sa k hodnotám, na ktorých stojí euroatlantické spoločenstvo demokratických a slobodných štátov. Zo strednodobého hľadiska vidím ako veľmi dôležitý cieľ posilniť „think-tankový“ rozmer Slovenskej atlantickej komisie. Musíme byť pripravení intenzívnejšie prichádzať so svojimi odbornými riešeniami aktuálnych zahraničnopolitických a bezpečnostných otázok. No a napokon ako dlhodobý cieľ vidím ambíciu aktívnejšie napomáhať formovaniu celospoločenského konsenzu v základných pilieroch našej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Pre malý národ akým je Slovensko, je takýto konsenzus naprieč politickým spektrom, ale aj v celej spoločnosti, životne dôležitý. Chceme naďalej kultivovať diskusiu o zahraničnopolitických a bezpečnostných otázkach. Chceme naďalej prispievať k budovaniu bezpečnostnej komunity na Slovensku, ktorú v rámci našich možností prepájame s medzinárodnou komunitou v rámci Asociácie atlantickej zmluvy.
EAQ: Ďakujeme za rozhovor.
autor: Miroslav Mizera Slovenská atlantická komisiaNa pridávanie komentárov musíte byť registrovaným členom a musíte byť prihlásený.
