Aj keby sa všetky štáty sveta úprimne vnútorne túžili po miery a úplnom odzbrojení, máloktorý by riskoval takéto úplné odzbrojenie. Veď ak by nebola prítomná skutočná vonkajšia sila (napr. v podobe svetovej vlády), ktorá by dokázala takéto úplné odzbrojenie kontrolovať a efektívne (teda s použitím vojenskej sily) trestať narušiteľa takejto odzbrojovacej dohody, stále by hrozilo, že niektorý štát by si ponechal časť zbraní v zásobe a zrazu by v prípade úplného odzbrojenia ostatných štátov radikálne zlepšil svoje postavenie a mohol ostatné štáty napádať. A hrozí tiež, že v budúcnosti vnútropolitickým vývojom môže byť napr. pôvodný silný pacifistický imperatív nahradený v niektorom štáte väčšou ochotou používať násilie a napádať susedov a štát, ktorý by tak učinil ako prvý, by získal značnú výhodu. Preto v záujme zachovania vlastnej bezpečnosti a dôvery (a mieru) je pre každý štát lepšie nikdy úplne neodzbrojiť a zachovať si časť vojenského arzenálu ... Ale keď si štát zachováva zbrane a ozbrojené sily, znamená to že je v podstate raz ochotný ich aj použiť – hoci len na svoju obranu. Nemožnosť vylúčiť násilie z medzinárodných vzťahov vyplýva preto z absencie efektívnej vyššej moci v medzinárodnom systéme a z toho vyplývajúcej ( a vcelku rozumnej) nedôvery medzi štátmi. Svetová a dostatočne mocná vláda (nech by sme ju už nazvali akokoľvek) s primeraným vojenským potenciálom by zrejme dokázala zabrániť násilným konfliktom medzi štátmi, avšak existencia moci stojacej nad štátmi by poprela základnú charakteristiku medzinárodného systému. Preto by sme už nemohli viac vravieť o medzinárodnom systéme ako takom. Možno o svetovom štáte alebo veľkej celoplanetárnej integrácii... Čo ale vôbec neznamená, že by to bol svet bez násilia a bojov: takáto celosvetová vlády by aspoň sporadicky musela dôrazne (a teda aj vojensky) zasahovať proti rušiteľom svetového mieru. Presne tak isto ako každý štát má políciu ktorá zasahuje voči rušiteľom „vnútorného mieru“- kriminálnikom, buričom a pod.
Násilie hoci len ako potenciálna možnosť, je jednoducho súčasťou nie len medzinárodných vzťahov, ale aj politiky, života a prírody... Nemôžeme ho odstrániť, aj keby sme možno veľmi chceli. A nekalkulovať s ním je jednoducho hlúpe. Je to totiž nástroj veľmi efektívny- minimálne na prvý pohľad. Násilie je veľmi efektívny nástroj na dosahovanie vlastných cieľov a „zlepšovanie vyjednávacích pozícií“. Pomocou násilia možno ľahko primäť toho druhého aby sa podrobil alebo mu niečo vziať. No situácia sa dramaticky mení, keď aj ten druhý začne používať násilie. Vtedy sa ukáže, že násilia má aj svoje nevýhody.... Preto pre každý národ (ale nakoniec aj jednotlivca) je nevyhnutné a užitočné dokázať žiť s ostatnými aj v mieri. Je to nakoniec nevyhnutné aj na základnú reprodukciu a rozvoj. Mier je teda rovnako integrálnou súčasťou medzinárodných vzťahov ako násilie a je rovnako prirodzeným stavom ako vojna a to od najstarších čias (na rozdiel od predstavy napr. T.Hobbesa, ktorý ho videl len vo vojne). Politické umenie národov a nakoniec i jednotlivca bola vedieť nájsť medzi nimi primeranú rovnováhu a striedať tieto dva stavy v závislosti od okolností a potrieb. Možnosť násilného konfliktu nie je dokonca vylúčená ani vo vzťahoch medzi demokratickými štátmi hoci je malá. I keď v skutočnosti sme oprávnení hovoriť, že jednotný medzinárodný systém už neexistuje a máme minimálne dva podsystémy: Jeden zahŕňa „zónu mieru“ to jest vyspelý Západ a druhý zvyšok sveta.
Ďalej, násilie v medzinárodných vzťahoch má charakter intersociálneho a nie intrasociálneho násilia. To je ďalšia dôležitá vec, ktorú si treba uvedomiť. Na násilie intrasociálne (vo vnútri spoločnosti) sa vzťahujú prísne morálne a právne normy a je v podstate zakázané. Násilie páchané na členoch iného spoločenstva je naopak často heroizované a pokladané za správnu vec. V primitívnejších spoločnostiach aj individuálne (napr. akt rodovej pomsty, krádeže dobytka a žien od cudzieho kmeňa), no v modernejších v prvom rade kolektívne (vojna, genocída). V podstate ide o nevyhnutný mechanizmus prežitia každého spoločenstva. Možno len posledné dve generácie sa tento postoj začal meniť. Všetky hlbokomyseľné eseje s otázkou, že ako je možné, že faktický meštiak a „dobrý ujo“ Mengele či Karadžič sa mohol stať masovým vrahom, sú nezmyselné bez pochopenia tohto starého atavistického mechanizmu (no mechanizmu v nejakej podobe evolučne efektívneho- dnes žijú len národy, ktorých predkovia v boli v minulosti v nejakej podobe schopní vykonávať genocídu). V prvom prípade išlo deti „naše“ („árijské“, srbské a pod.) v druhom o deti zo skupiny videnej ako nepriateľská, konkurenèná.... (židovské, moslimské, chorvátske a pod. ).A to je všetko. Vojna a masové použitie násilia menia aj osobnosť a psychiky vojakov bojujúcich armád. Zvyšuje sa ich odolnosť voči bolesti a rýchlosť reakcií, no zároveň klesá schopnosť empatie voči utrpeniu druhých a stráca sa schopnosť uvažovať v dlhších časových perspektívach. Svet sa začína deliť len na „našich“ a „nepriateľov“. Nie zriedkavý je fenomén exaltovaného bojovníckeho tranzu nazývaného v minulosti napr. v románskej oblasti ako „furor“ alebo v germánskej ako „wut“. Tento tranz vedie k ničím neobmedzenej brutalite a zabíjaniu. Dobre bol zdokumentovaný aj v afrických vojnách posledných dvoch desaťroèí. Preto podobne ako v predchádzajúcom prípade je nezmyselné sa pýtať, že ako je možné, že „slušní americkí chlapci chodiaci doma pravidelne do kostola“ vyvražďovali vietnamské dediny a mučili irackých zajatcov. Dokonca tieto osobnostné zmeny možno interpretovať aj ako vhodné prispôsobenie sa na zmenu situácie a vyplávanie na povrch starších pradávnych spôsobov existencie a inštinktov, ktoré sú hlboko zakorenené v mentalite a osobnosti takmer každého muža. Každý z nás, Európanov, je potomkom tisícok generácii mužov, ktorých hlavnou úlohou bolo byť bojovníkmi a s kopijou či mečom chrániť svoju, tlupu, rod, kmeň (a keďže sme tu, tak vieme, že v tom boli dobrí, lebo tí čo neboli, nezanechali potomkov), a asi len štyridsiatich posledných generácii mužov (od vzniku štátu), počas ktorých bol boj vnímaný prevažne ako záležitosť profesionálov (šľachta, žoldnieri).
No vojny 20. storočia s nasadením masových armád dokázali, že z európskych mužov je možné v priebehu niekoľkých týždňov vychovať tvrdých zabijakov. (Máme to proste v génoch.) Len z takéhoto stavu sa potom už ťažko vracať do civilného života. Nie je náhodou, že totalitné hnutia ako fašizmus a boľševizmus boli produktom prvej svetovej vojny: mladí muži sa naučili nosiť uniformu, žiť v svorke, poslúchať vodcu, riešiť veci násilím, nemyslieť moc na budúcnosť a vidieť svet čiernobielo. Vojna je brutálna, špinavá a krvavá záležitosť a žiadne eufemizmy alebo „newspeakovské“ termíny (konflikt, incident, „...použitie nevyhnutných opatrení“, preventívna akcia, operácia atď.) na tom nič nezmenia. Je to len nečestné zakrývanie pravej podstaty vojny, ktorá je predovšetkým o masovom zabíjaní. A úspech vo vojne závisí v prvom rade od schopnosti dokázať zabíjať lepšie a efektívnejšie ako protivník.
Zdá sa, že v súčasnosti sa dostávame do obdobia, keď nebezpečenstvo väčších vojenských konfrontácií bude rásť. Optimistické obdobie konca 20.storočia sa končí. Je to dôsledok predovšetkým rastu moci viacerých „nezápadných“ mocností: Číny, Indie, Ruska, islamských krajín. To predstavuje výzvu pre súčasnú americkú semihegemóniu, ktorá doteraz slúžila ako ochranný dáždnik aj pre Európu. Udalosti v lete 2008 v Gruzínsku ukázali navyše, že pre európske krajiny vrátane Slovenska nestačí mať len malé napoly policajné profesionálne sily, ktorých hlavnou úlohou je účasť na mierových operáciách kdesi za morom, no potrebujú aj veľkú dobre vyzbrojenú armádu s tankami, bombardérmi a ťažkým delostrelectvom, ktorá je reálna schopná vybojovať prevahu na fronte a ubrániť vlastné územie.
autor: JUDr. MUDr. Daniel Šmihula PhD. Dr.iur. politológ a právnikNa pridávanie komentárov musíte byť registrovaným členom a musíte byť prihlásený.
