Streda 23. júna 2010 patrila v kaviarni Kafé Scherz politicko – ekonomickej téme budúcnosti eurozóny. Zdôraznila sa skutočnosť, že je potrebné ju vnímať ako potenciálnu bezpečnostnú hrozbu, ktorá môže v prípade neriešenia spôsobiť negatívny dominoefekt na stabilitu regiónu krajín eurozóny, ako aj Európskej únie ako takej. Diskusiu viedol predseda Slovenskej atlantickej komisie veľvyslanec Rastislav Káčer a jeho hosťami boli Igor Barát, bývalý splnomocnenec vlády pre zavedenie eura, Martin Barto, bývalý viceguvernér Národnej banky Slovenska, a Juraj Karpiš, analytik INESS.
Čo by nasledovalo, keby sa EÚ rozhodla, že Grécku nepomôže? Boli nejaké iné možnosti riešenia? Čo z tejto krízy vyplýva pre Slovensko? Aké poučenie si má vziať EÚ, čo treba zmeniť? Tieto otázky zahájili diskusiu na jednej strane kontroverznej, na druhej strane však nesmierne dôležitej problematiky.
Podľa jarnej konvergenčnej správy, ani Európska centrálna banka, ani Európska komisia vo svojich správach neuvádzali, že grécky deficit by mohol presiahnuť 10%. Avšak následne po zverejnení reálnych štatistík sa postupne na relevantných fórach Únie začína diskusia, ktoré mechanizmy zlyhali. O možných rizikách síce boli zmienky, nik ale nepredpokladal vážnosť situácie, ktorá naozaj nastala. Zlyhali európske inštitúcie, alebo monitorovací systém? Preto ako jasný signál minimálne z gréckej krízy vyplýva, že európske inštitúcie v spolupráci s národnými orgánmi musia jednoznačne zvýšiť transparentnosť svojich štatistík, je potrebné zaviesť zmeny pri riadení a aplikácii Paktu stability a rastu, či lepšie monitorovať recipientské krajiny pomoci. Hoci nie všetci odborníci sa zhodnú, no obdobné riziko, ktoré nastalo v gréckom prípade sa dalo predvídať, nakoľko eurozóna má spoločnú menovú, avšak nie fiškálnu politiku. Práve v nastavení systému eurozóny v zmysle spoločnej fiškálnej politiky je možné reguláciou systému predísť riziku fiškálneho čierneho pasažierstva. Otázne však naďalej zostáva, ako skutočne donútiť krajiny, aby dodržiavali pravidlá, keď aj samotná zodpovednosť členských štátov eurozóny a bánk je rôzna. Prístup implementácie Paktu stability a rastu založený „len“ na vzájomnej dôvere sa tak ukázal byť nedostatočný a precedentné kroky by v spoločnej menovej politike nemali zohrávať tak častú rolu.
Za dôležité považujú diskutéri správne interpretovanie „solidarity“ v tomto kontexte a najmä v kontexte pripravovaného ochranného valu. Vyplývajúc tak z diskusie, je potrebné ju vnímať ako vzájomnú podporu medzi sebou, nielen pomoc silnejších pre slabších; ako záchranu finančného systému eurozóny, prostredníctvom takých mechanizmov akými sú napr. bankové aktíva; a v neposlednom rade ako situáciu, kedy nedochádza len k pomoci Grécku, ale k sanácii eurozóny.
Diskutujúci sa zamerali aj na možné konzekvencie a dopady v prípade vyjadrenia nesúhlasu Slovenskej republiky k pripravovanému ochrannému valu. Je preto možné konštatovať, že prípadné negatívne stanovisko Slovenska by nezablokovalo spustenie „eurovalu“, no je možné predpokladať výrazný pokles reputácie Slovenska na európskej úrovni.
Do diskusie, ktorá následne pokračovala aj neformálne, sa zapojili pozvaní hostia, čím otvorili otázky vytvorenia spoločnej fiškálnej politiky, vytvorenia európskej hospodárskej vlády, problematiku modelu dvojrýchlostného eura, SWOT analýzy eurovalu, či otázku európskej solidarity v. spravodlivosti.
Budúcnosť eurózony je preto možné značiť ako možnú bezpečnostnú výzvu, nakoľko je systém postavený na istej symetrii, kedy by ho pod vplyvom situácie bolo možné posunúť ku kolapsu. Potenciálny negatívny dominoefekt v krajinách PIGS (Portugalsko, Taliansko, Grécko, Španielsko), či hyperinflačná špirála v eurozóne, alebo na medzinárodných fórach v prípade neriešenia a nastavenia nesprávnych krokov na záchranu môže viesť k zrúteniu sa systému.
Andrea Ferjenčíková
Slovenská atlantická komisia
