Slovenská atlantická komisia v spolupráci so Zastúpením Európskej komisie na Slovensku zorganizovala v utorok 13. decembra 2011 ďalšie zo série podujatí Transatlantického bezpečnostného fóra. Témou bola Sýria.
O možnom riešení nepokojnej situácie v tejto krajine a implikáciách do budúcna diskutovali Dominika Kaščáková z Katedry bezpečnostných štúdií Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov UMB, Vladimír Bartovic, riaditeľ Odboru strategického plánovania a analýz MZV a Tomáš Raděj, odborník na islamský radikalizmus a terorizmus. Diskusiu moderoval zástupca Slovenskej atlantickej komisie, Milan Šuplata.
Moc v Sýrii si už od sedemdesiatych rokov uzurpuje alawitská dynastia Assadovcov. Náboženská menšina alawitov ovláda spravodajské služby a armádu, pričom sunniti, tvoriaci približne 70% populácie, sú bez výraznejších kompetencií. Silnejšie postavenie majú jedine v obchode, ktorý sa vplyvom nepokojov a ekonomických sankcií prepadá do červených čísel. Sýrsky prezident tak stráca sunitskú podporu a krajina sa dostáva do situácie, z ktorej niet cesty späť.
Pri porovnávaní situácie s povstaním v Líbyi treba brať ohľad na početné rozdiely. Povstalecká armáda pozostáva najmä z bývalých nižšie a stredne postavených príslušníkov Sýrskej armády, kým jej vedenie je s režimom existenčne spojené a zostáva mu lojálne. Navyše, absencia územia, na ktorom by sa mohla tzv. Slobodná sýrska armáda mobilizovať, nehrá v jej prospech. Otázne je tiež prepojenie povstalcov s politickou opozíciou, o ktorej lídroch, na rozdiel od Líbye, nemáme dostatok informácií, čo komunikáciu s povstalcami výrazne komplikuje.
Diskutujúci sa zaoberali aj predstavami Turecka o vyriešení situácie a jeho snahou udržať si dobrý kredit získaný počas Arabskej jari. Tureckým záujmom je budovanie ekonomických vzťahov, v čom je mu prirodzeným partnerom sunnitská väčšina, no pád vlády v Damasku môže na druhej strane priniesť riziko destabilizácie a posilnenie aktivít kurdských povstalcov. Pozitívom je, že Turecko nie je vystavené problému masovej migrácie utečencov, nakoľko hlavné oblasti bojov sú sústredené v stredných a južných oblastiach Sýrie. Navyše nepomer vo veľkosti populácií znižuje rizikovosť migračných vĺn pre Turecko. Situácia v Iraku po roku 2003 mala v tejto súvislosti omnoho zásadnejší vplyv na migračné posuny a následnú hospodársku a bezpečnostnú destabilizáciu v regióne.
Sýria nie je priamym susedom šiítskeho Iránu, no je jedným z jeho hlavným spojencov. Potenciálne vytvorenie sunnitského režimu po zvrhnutí prezidenta Bašára Assada je v priamom rozpore s jeho strategickými záujmami, jednak z dôvodu straty spojenca a tiež pre stratu funkčného spojenia s libanonským huntím Hizballáhom a možným oslabením jeho pozície v Libanone. Hizballáh je pritom kľúčovým prvkom iránskej schopnosti zasiahnuť v prípade potreby nepriateľský Izrael. Diskutujúci sa zhodli aj v otázke zavedenia sankcií Ligy arabských štátov, vrátane prerušenia členstva v tejto organizácii. Arabské štáty neboli doteraz nikdy odhodlané k tak radikálnym krokom, v diskusii však odznelo, že tieto sú zamerané skôr na zabránenie rozšírenia revolučného potenciálu do ostatných arabských krajín ako na ochranu civilného obyvateľstva.
V súvislosti s postojom Ruska a Číny, ktoré sa postavili proti snahám o schválenie rezolúcie odsudzujúcej násilie proti civilistom na pôde Bezpečnostnej rady OSN bol spomenutý ich nesúhlas voči operácii NATO v Líbyi, ktorá podľa Moskvy a Pekingu prekročila rámec rezolúcie 1973. Pravdepodobnosť možného zásahu NATO však v tomto prípade nie je veľká. Dôvodov je viacero. Ochota krajín riskovať v čase finančnej a ekonomickej krízy ďalšie prostriedky je nižšia ako začiatkom roka, sýrsky režim má na rozdiel od líbyjského na svojej strane silného spojenca, krajina nemá taký ekonomický potenciál a samotná opozícia, povstalecké skupiny sú dezorganizované a európske štáty sa neobávajú migračnej vlny.
 |
 |
 |
autor: Slovenská atlantická komisia
