Na konci januára hostil Londýn medzinárodnú konferenciu o budúcnosti Afganistanu. Zišli sa na nej delegácie z vyše sedemdesiatich krajín sveta, vrátane Slovenska. Okrem národných delegácií sa podujatia zúčastnili aj zástupcovia OSN.
Vo fáze predchádzajúcej samotnej konferencii bolo vytýčených niekoľko cieľov. Tie korešpondovali so záväzkami, ktoré vo svojom inauguračnom prejave spomenul afganský prezident Hamid Karzai a mali nadviazať na závery predchádzajúcej konferencie o Afganistane – Afghanistan Compact z roku 2006. Môžeme ich rozdeliť do troch základných skupín: bezpečnosť, vláda a rozvoj, podpora regiónov. Čo sa týka prvej oblasti, bezpečnosti, tu sa ako hlavné ukazujú výzvy spojené s vývojom úlohy medzinárodných a afganských bezpečnostných síl, spôsobom a rozsahom reintegrácie povstalcov do spoločnosti, či podpory medzinárodných síl pri výcviku afganskej polície a armády. V súvislosti so zvyšnými dvomi oblasťami sa mala hľadať odpoveď na otázku silnejúcej korupcie a rastúcej potreby systematickej spolupráce medzi predstaviteľmi jednotlivých regiónov krajiny.
Účastníci konferencie sa nakoniec dohodli na niekoľkých viac, či menej dôležitých a hlavne inovatívnych bodoch. Z jeden z hlavných môžeme považovať ustanovenie konkrétnych čísel, čo do počtu členov aj časového horizontu pri výcviku príslušníkov afganskej armády a polície. Medzinárodné spoločenstvo sa zaviazalo do konca roku 2011 navýšiť počet pripravených afganských vojakov na 171 000 a policajtov na 134 000. Tým by sa počet členov vlastných bezpečnostných zložiek zastavil na hranici presahujúcej počet 300 000. Zo skúsenosti z doterajšieho vývoja vieme, že nie vždy je pre uspokojivý výsledok postačujúce dodržanie podobného termínu a že kvantita bola dosiahnutá na úkor kvality. Ako príklad môže slúžiť situácia spred niekoľkých mesiacov, kedy sa horlivo diskutovalo o kvalite bezpečnostných zložiek, ktorých výcvik mali na starosti nemeckí odborníci.
Medzi závermi sa opäť objavil záväzok navýšenia počtu vojakov krajín 43 členného medzinárodného spoločenstva na celkový počet 135 000, ktorí budú mať okrem iného na starosti aj prípravu domácich bezpečnostných zložiek.
Aby sa obmedzila alarmujúco vysoká miera korupcie na všetkých úrovniach štátnej správy, účastníci konferencie sa s predstaviteľmi afganskej vlády dohodli na vytvorení Úradu pre vysoký dozor a Hodnotiacej a monitorovacej misie.
Zhoda nastala aj v otázke potreby väčšej angažovanosti v nevojenskej sfére, čo potvrdilo aj menovanie nového civilného predstaviteľa NATO Marka Sedwilla, ktorý v minulosti pôsobil ako britský veľvyslanec v Afganistane, nového predstaviteľa OSN a celkové zvýšenie civilných predstaviteľov v teréne.
Na podporu Národného mierového a reintegračného programu bude vytvorený podporný fond pre tých, ktorí sa vzdajú ilegálnych aktivít a rozhodnú sa začleniť do spoločnosti. Tu máme na mysli hlavne rozhodnutie medzinárodného spoločenstva akceptovať a pomôcť začleniť sa do spoločnosti tým príslušníkom Talibanu, ktorých pohnútky k spolupráci s teroristickými skupinami sú ekonomickej, nie ideologickej povahy.
V súvislosti s takýmto významným medzinárodným podujatím sa samozrejme z viacerých strán objavili aj kritické hlasy. Hneď prvá kritika bola nasmerovaná zvnútra smerom k iránskej vláde, ktorá toto podujatie odignorovala a na konferenciu nevyslala svojho zástupcu. Diskutabilné je opodstatnenie prítomnosti iránskej delegácie na konferencii, keďže sa Irán ako krajina v žiadnej fáze konfliktu doposiaľ výraznejšie neangažoval. Na druhej strane sa v súčasnosti výrazne zdôrazňuje úloha susedných krajín. Okrem Iránu a Uzbekistanu sa konferencie zúčastnili všetky.
Pre mnohých analytikov bolo toto stretnutie iba politickým divadlom, ktoré malo za úlohu presvedčiť verejnosti krajín medzinárodného spoločenstva o potrebe vyčlenenia ďalších finančných i ľudských zdrojov pre vyriešenie situácie v strednej Ázii. Toto tvrdenie je založené najmä na príliš častom výskyte slovíčka „ak“ vo všetkých vyhláseniach spojených s konferenciou. Aj samotný plán postupného stiahnutia cudzích vojsk je podmienený formulkou „ak pôjde všetko hladko“.
Dlhodobou kritikou zo strany Ruska namierenou nielen proti Londýnskej konferencii, ale aj proti snahám medzinárodného spoločenstva o stabilizáciu Afganistanu ako takým je venovanie nedostatočnej pozornosti problému pestovania ópia. To je podľa ruských analytikov alfou a omegou úspechu. Vzhľadom na priľahlosť regiónu sa tieto obavy pochopiteľne zdajú byť opodstatnené.
Kľúčovým bude plnenie vytýčených záväzkov horizonte najbližších dvanástich až osemnástich mesiacov a najmä spolupráca medzi medzinárodným spoločenstvom a domácimi vládnymi i nevládnymi inštitúciami. Všetky krajiny sa zhodli na tom, že prišiel čas začať prenášať bremeno zodpovednosti práve na miestne orgány.
