Zahraničná politika Slovenskej republiky si už nemôže nikdy dovoliť naivnou. Takéto úvahy ma prenasledovali, keď som uvažovala začiatkom roku 1993 o tom, ako posilniť tie tendencie na Slovensku, ktoré smerovali k zapojeniu sa nielen do európskych, ale najmä euroatlantických štruktúr. Dnes som presvedčená, že to, že sme v roku 2004 vstúpili do NATO a EU je aj výsledkom mravčej a niekedy mediálne neviditeľnej práce občianskeho sektora a SAC je nepochybne a nespochybniteľne jeho súčasťou.
Odhodlanie a schopnosť zápasiť s „rádoby“ populárnymi, ale nezodpovednými projektmi a ideami Slovenska ako „mostu medzi východom a západom; neutrálnej neviditeľnej diery uprostred Európy, východným klinom vrazeným do strednej Európy“, treba aj dnes po 15 rokoch oceniť a doceniť. Nebolo veľa tých, ktorí sa v rokoch 94-98 otvorene identifikovali s prácou SAC, SFPA, IVO a mnoho ďalších v treťom sektore. O to viac teší, že SAC stretáva stále nové a nové generácie mladých politológov, odborníkov na bezpečnosť stratégiu. Mladých ľudí rozhľadených, neuveriteľné vzdelaných a schopných pochopiť, že ich práca posúva Slovensko nezadržateľne nielen k štatútu európskej krajiny, ale robí ho bezpečným a predvídateľným.
Slovenská republika je dnes dôkazom, že zázraky sa dejú. Kto by sa so mnou stavil v roku 1993, že o 15 rokov budeme rovnocennými Európanmi a USA a Kanada budú našimi spojencami? Zázrak sa stal. A určite i vďaka nespočítateľným hodinám práce v SAC, tisícom dobrovoľníckym hodín ľudí pracujúcich pre SAC a všetkých tých desiatky tisícov, ktorí sa s prácou SAC stretli. Kto povedal, že jednotlivci a malé organizácie nemôžu meniť svet. Len jednotlivci a malé organizácie zmenili Slovensko.
Magdaléna Vášáryová
poslankyňa NR SR
