Slovenská atlantická komisia prešla veľmi dramatickým vývojom, podobne ako Slovenská republika. Spočiatku ju profilovali slovenskí diplomati pôsobiaci v rámci Ministerstva zahraničných vecí, ktorým záležalo na tom, aby Slovensko malo obdobnú organizáciu, aká už fungovala v iných západných krajinách. Popri týchto diplomatoch, medzi ktorých patril aj dnešný novozvolený prezident SAK Rastislav Káčer, sa na slovenskej zahraničnopolitickej scéne popri osobnostiach ako Pavol Demeš, Magda Vašáryová alebo Rudolf Chmel, profilovalo aj viacero mladých ľudí. Komisia teda mala v sebe takpovediac „zdravé gény“ – pôsobili v nej ľudia, ktorí, obrazne povedané, vedeli, „kde je sever“, to jest Západ; uvedomovali si, že Slovensko je svojimi dejinami a kultúrou jeho súčasťou. Róbert Vass pred štyrmi-piatimi rokmi uvažoval o tom, ako činnosť Slovenskej atlantickej komisie oživiť. Jednou z alternatív bolo obrátiť sa na starších, skúsenejších diplomatov. Dnes, po takomto silnom vklade mladšej generácie, má zase zmysel naplno zužitkovať skúsenosti takého uznávaného diplomata, akým je Rastislav Káčer, človeka s veľkými zásluhami o euroatlantické zakotvenie Slovenska a bohatými medzinárodnými kontaktmi – Slovenská atlantická komisia má na poste prezidenta primeranú osobnosť. Začína tak nové obdobie, v ktorom je potrebné spojiť dynamizmus s určitou expertízou, s politickými a diplomatickými skúsenosťami, ktoré Slovenská atlantická komisia má. Je to pozoruhodný oblúk, ktorý táto organizácia opísala. Európska i stredoeurópska skutočnosť totiž ukazujú, že žijeme v trochu inom období, v ktorom prirodzený atlanticizmus, prítomný v začiatkoch budovania novej demokracie a trhovej ekonomiky,dnes už nie je samozrejmosťou a je z rôznych strán spochybňovaný a kritizovaný. Z tohto dôvodu sú dôležití noví ľudia, noví aktéri.
Martin Bútora
